;)
„Budapešť a Bratislava sa ešte stále zdržanlivo a nedôverčivo premeriavajú navzájom…“
5. apríla 2020
Medzi vetrom prefukovanými kopcami Karlovej Vsi sme sa stretli s Lászlóom Koncsolom, ktorý vyše šesť desaťročí pôsobí v Bratislave ako básnik, redaktor, prekladateľ. Z okna redakcie literárneho časopisu Irodalmi Szemle sledoval inváziu vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 a má jasný názor aj na súčasnú, mrakodrapmi zapratanú Bratislavu.
Zdroj: Fórum inštitút pre výskum menšín
Do Bratislavy ste prišli ako vysokoškolák v roku 1954. Bolo to vaše prvé stretnutie s týmto mestom? Ako ste ho vtedy vnímali?
Zvedavosť ma sem prvýkrát zvábila v zime 1950/1951 z Dunajskej Stredy. Študoval som v poslednom ročníku meštianky a chcel som vidieť niekdajšie hlavné mesto Uhorska. Na prvých potulkách Bratislavou ma usmernila moja gazdiná – nech je tu zvečnené aj jej meno: teta Irma Anda –, ktorá prišla o muža vo vojne. Keď bola moja o osem rokov staršia sestra Évike malá, v Drahňove na brehu Laborca, kde sme bývali, mala mačičku Ciliku, ktorá sa zatúlala a naši rodičia utešovali žalostne plačúce dievčatko tým, že mačke je dobre, lebo sa veselo promenáduje pod bratislavskými lampami… Vonku vládla zima, oziabalo ma a nemal som zimný kabát, lebo zostal v Sárospataku; bolo päť rokov po vojne a mne sa v Bratislave naskytol nasledovný obraz: časť bytov po vysídlených Nemcoch a Maďaroch pozatĺkaná doskami, špinavé ulice, smrad šíriaci sa spod brán, vyhorený hrad, zbombardovaná rafinéria, vyľudnená Židovská ulica, vo vydrických meštianskych domoch Cigáni, na prahoch vchodov ženy a dievčatá sediace na vankúšoch a vykonávajúce prastaré remeslo, rohy ulíc páchnuce močom; neodvážil som sa ani muknúť, lebo slovenčinu som sotva ovládal a po maďarčine nebolo ani stopy. Hovorili mi, že keď sa ozvem po maďarsky, budem prinajmenšom okríknutý. Namiesto Ciliky som sa túlal pod pouličnými lampami ja. Vtedy som spoznal Dunajskú ulicu, Ondrejský cintorín, obchodné domy Teta a Aso, videl som kostol reformovanej cirkvi, Dunaj. Hlavnú železničnú stanicu som zažil viackrát ročne, lebo práve sem so škripotom prichádzal rýchlik z mojej dediny na trase Košice – Žilina, odtiaľto som sa potom presunul električkou a pešo na bývalú Malú stanicu, ktorá sa nachádzala na mieste dnešnej veľkej autobusovej stanice, a trmácal som sa našou žitnoostrovskou vicinálkou do Komárna a, pravdaže, späť, lebo vtedy odtiaľ jazdil vlak cez Petržalku aj do Rusoviec. Po troch rokoch ilegálneho Sárospataku rok v Dunajskej Strede, tri roky v Komárne a päť rokov v Bratislave.
Ktoré boli najpamätnejšie dejiská, okamihy vašich vysokoškolských čias?
Založenie súboru Mladé srdcia (Ifjú Szívek). Nebyť pána učiteľa Turczela, za tento krok by nás, štyroch-piatich, nechal Gyula Lőrincz vylúčiť z univerzity. Študentská láska, uzavretie manželstva v kostole reformovanej cirkvi. Tri internáty (dva roky na Suvorovovej ulici, rok v „barakovom tábore“ na nábreží Dunaja a dva roky v Horskom parku). Množstvo koncertov v Redute, kvantum opier, výstav, múzeí, veľmi súdržný okruh maďarských priateľov. Dva celovečerné programy vysokoškolského recitačného krúžku, ktorý som založil a dva roky viedol (Ady: Človek v neľudskosti/Ember az embertelenségben; s úvodnou esejou Zoltána Fábryho). Dvojročný dôstojnícky kurz pre vysokoškolákov – rôzne exteriérové výcvikové priestory, zodraté uniformy, nemecké pušky, československé a sovietske samopaly s bubnovými zásobníkmi, dvakrát odvod do československej armády v Pálffyho paláci na Korunovačnom námestí, nahí pred očami súdruhov dôstojníkov a súdružiek dôstojníčok z odvodovej komisie. Devínska cesta bola prísne uzavretá – rovnako aj Karlova Ves a južný výbežok Malých Karpát, zvažujúci sa k Dunaju. Železná opona, na krok od nás uzavretá štátna hranica – keby drôty neboli pod prúdom, tak na dosah ruky. Pri našom baraku neďaleko Karlovej Vsi hučia vo dne, v noci ťažké remorkéry a po hladine sa kĺžu sem a tam bleskurýchli motorizovaní strážcovia hraníc, reflektormi osvetľujú vodu aj naše baraky a od Dunaja k nám zavše dolieha guľometná paľba. Mená obetí nájdeme vyryté do skaly pri devínskom ústí rieky Moravy. S basistom Lajosom „Grófom“ Kovácsom občas chodíme zo skúšok Mladých sŕdc pešo po Dunajskej ulici, popri Dunaji. Je neskorý večer, pospevujeme si, pri študentskom baraku opatrne zostúpime a ocitneme sa „v prístave dole (…) na kameni“- úryvok z básne Endre Adyho Pri Dunaji (A Dunánál) v preklade Jána Smreka. S nohami vo vode spievame ľudové piesne a madrigály, kým sa neotvorí jedno z okien a akýsi mužský hlas nás neokríkne: „Prestaňte už, vy hovädá.“
Zúčastňovali ste sa aj na kaviarenskom živote mladých literátov? Ktoré boli vaše najobľúbenejšie miesta?
Bol to najmä Krym pri filozofickej fakulte, s milým hlavným čašníkom. Tam som sedával veľmi často a pri káve alebo pohári sódy som sa aj učieval. Aj naše zásnuby sa uskutočnili v Kryme – po klavírnom večere Beethovenových sonát v podaní Annie Fischer, pri hrnčeku čaju s rumom a kytičke snežienok. Pohár vody pre kytičku priniesol bez slova, s galantným úklonom a úsmevom hlavný čašník. Dobre nás poznal.
Ako ste vnímali formovanie sa tunajšieho maďarského literárneho života?
Maďarčinu ešte na uliciach nebolo počuť. Maďarské literárne seansy v pivničnom klube Zväzu slovenských spisovateľov v tom čase navštevovala skupinka maďarských študentov: Egri, Béla Szabó, Tibor Tóth, Dobos, Mács, Szőke, ale najmä Bábi; o slovo sa hlásiaci Tőzsér, Cselényi, Zs. Nagy, Gyüre, nádejný sochár Jancsi Nagy – a medzi nimi moja málovravná maličkosť. Môj prvý text o Adym vyšiel v denníku Új Szó, potom som publikoval recenziu na knižný debut Józsefa Szőkeho v druhom čísle časopisu Irodalmi Szemle a literárnu polemiku o tom, že našou vlajkovou loďou nie je len Petőfi; nasledovali literárna polemika v týždenníku Új Ifjúság na obranu avantgardnej skupiny ôsmi (Nyolcak), v silnom „protivetre“ recenzia na Turczelov knižný debut a moje zoznámenie sa s Fábrym. V šiestich exemplároch som prepísal jeho zakázanú knihu Obžalovaný prehovorí (A vádlott megszólal) a distribuoval som ju svojim spolužiakom: to bol jeden z prvých „hornozemských“ maďarských samizdatov. Fábryho súhlas v Štóse znel nasledovne: „V poriadku, urob to, no nechcem o tom vedieť.“
Zdroj: Fórum inštitút pre výskum menšín
Po univerzite ste učili na Gemeri – najprv v Rimavskej Sobote, potom v Gemerskej Vsi. Nechceli ste zostať v hlavnom meste?
Oženil som sa, čakali sme dieťa, na dvadsaťdva mesiacov ma „vcucla“ československá armáda a moja manželka dostala miestenku do školy v obci Jesenské na Gemeri; takto vtedy fungovalo školstvo. V maďarskej redakcii (neskôr Madách) Slovenského vydavateľstva krásnej literatúry (neskôr Tatran) mi dva, resp. štyri roky držali miesto zodpovedného redaktora, takže po vojne a dvoch rokoch v Hrkáči som sa tu mohol konečne usadiť. Čiže do roku 1974 som bol redaktorom maďarských kníh a potom literárneho časopisu Irodalmi Szemle. Nedokázal som ďalej znášať tlak tzv. husákovskej konsolidácie, ktorý na nás doliehal čoraz intenzívnejšie; myslel som si, že zošaliem, nezostávali mi sily ani na písanie, a tak som si zvolil nezávislosť, začal som sa pohybovať alebo – ako som hovorieval znalým pomerov – potkýnať na voľnej nohe. Do vydavateľstva som sa dostal v auguste 1963; okrem denníka Új Szó začali vychádzať aj maďarské týždenníky. A, samozrejme, časopis Irodalmi Szemle; vznikli maďarské redakcie knižných vydavateľstiev, na univerzite bola založená katedra maďarského jazyka a literatúry, pribudla vysoká škola pedagogická s vyučovacím jazykom maďarským, pedagogické gymnázium, maďarské gymnázium, začali sa aktivizovať maďarskí novinári, učitelia, študenti, budúci výtvarníci. Fungoval súbor Mladé srdcia. V takomto zmysle naša kultúra do istej miery prekvitala. Samozrejme, všetko je relatívne. Pred poldruha desaťročím ešte nič, potom väčšinou novinári-autodidakti, diletantskí spisovatelia, básnici, redaktori, učitelia. Z hľadiska absolútnej mierky takmer nič, sotva niečo, no žili sme, snažili sme sa, ožívali sme, učili sme sa remeslo a bez našich takých či onakých základov by neexistoval ani súčasný – tiež všelijaký – maďarský kultúrny život.
Ako si spomínate na obdobie Pražskej jari a na augustové dni v roku 1968?
S Dobosom a Tőzsérom sme redigovali časopis Irodalmi Szemle v čo možno najslobodnejšom duchu, nevyhýbajúc sa ani tabuizovaným témam. Môžete sa o tom presvedčiť. V polovici roka 1968 zanikla predbežná cenzúra, náš komárňanský cenzor nás pozval na poldeci a kávu, zaželal nám veľa úspechov s tým, že v porovnaní s nimi mali vždy pravdu literáti, a priateľsky sme sa rozlúčili. Leto sme s rodinou trávili u sestry v Sárospataku, v Československej televízii sme sledovali vystúpenie iluzionistu z Čiernej, ja som tlmočil susedom, potom sme šli domov. Na krátkej trase medzi Sátoraljaújhelyom a Slovenským Novým Mestom sa maďarský pohraničný dôstojník veľmi snažil presvedčiť nás, aby sme sa neponáhľali späť do Bratislavy, či nám nebolo dobre v Sárospataku, hádam nás návrat až tak nesúri, zostaňme ešte chvíľu, aspoň týždeň, veď Hegyalja je naozaj pekná oblasť, toľko sa tam toho dá vidieť. Poďakoval som sa dôstojníkovi za jeho srdečnosť a pokračovali sme v ceste. O tri dni na to, okolo štvrtej nadránom, sme nad hlavou počuli rachot, nízko nad naším domom prelietavali roje sovietskych stíhacích bombardérov; rodina bežala do obchodu, ja som sadol na bicykel a uháňal do centra pozrieť sa, čo sa tam deje. Ako dieťa som zažil dve sovietske bombardovania a hlučné vyčíňanie ustupujúcej nemeckej a postupujúcej sovietskej armády, ktoré si kliesnili cestu cez moju rodnú obec smerom na Dargov, okrem toho som bol aj vojak, preto som ešte viac šliapol do pedálov, kľučkujúc pomedzi obrnené transportéri, štvorhlavňové guľomety a tanky. Z okna redakcie na poschodí sme sledovali bojové vozidlá, ktoré sa presúvali po dnešnej Štefánikovej ulici a mierili do Prahy, celú tú historickú absurditu, videli sme do žalúdkov obrnených vozidiel, videli sme – spolu s aktuálne dovolenkujúcim Péterom Aichom – vyľakané tváre sovietskych chlapcov v prilbách, ktorí zvierali v rukách kalašnikovy. Pár mesiacov predtým som si opäť raz odvykol od fajčenia, no Péter Aich fajčil a ja som si od neho jednu cigaretu vypýtal. Znova som prepadol tomuto zlozvyku a nechal som si narásť bradu. Videl som Košanovej krv pred stĺpom Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, s Tőzsérom sme videli rozstrieľanú vežu kostola Milosrdných bratov a štvorhlavňovku pred budovou Hlavnej pošty, videl som, ako vojak dopĺňa zásobník svojej zbrane dlhými nábojmi s červenou hlavou. Do mozgu sa mi vrylo neskutočne veľa obrazov, ale tie som už sčasti opísal. Chruščov bol šialený a zadubený v roku 1956, Brežnev a jeho čvarga v roku 1968. Obe nebezpečné akcie som zažil aj prežil. Do roku 1968 som veril v pokojný a rozvážny sociálnodemokratický prerod režimu, no potom už nie. Veril som však v jeho pád a len som sa modlil za to, aby sme na oboch stranách nevykrvácali v apokalypse tretieho svetového požiaru. Na pokojný pád sme museli čakať dvadsaťdva rokov…
Foto: Ján Lőrincz
Ako hodnotíte zmeny (výstavbu, dopravu, kultúru), ktoré v Bratislave nastali po zmene režimu?
Centrum Bratislavy dali do poriadku, zobrali si príklad z Viedne, no mesto ako také nafúkli. Jeho hranice splývajú so štátnymi hranicami s Maďarskom a Rakúskom. Bratislava sa stala absurdným hlavným mestom. Akoby sa opäť potajomky plánovalo umelé vytyčovanie hraníc. Na mierových rokovaniach v Paríži žiadali clementisovci päť zadunajských maďarských dedín s odôvodnením, že mesto nemá predmostie a pohoria mu bránia v tom, aby sa mohol ďalej rozširovať. A potom sa rozširoval, pohltil dediny, ovládol pohoria a jeho obyvatelia si teraz pomaly privlastňujú aj dediny Malého Žitného ostrova. „Kam to povedie, ctený pane?“ – úryvok z básne Endre Adyho Kôň sa pýta (A ló kérdez). pýtame sa aj my spolu s Adyho koňom. Mrakodrapy, ktoré pribúdajú ako huby po daždi, nemajú v láske ani obyvatelia Paríža; neznášajú amerikanizáciu. A do Bratislavy sa vonkoncom nehodia. Nerozumiem megalomanskému vedeniu mesta.
Ktoré miesta v Bratislave sú pre vás ako autora najinšpiratívnejšie?
Prekvapujúco sú to pohoria a údolia Malých Karpát, a lesy. V období, keď som bol na voľnej nohe, sa úvahy, fragmenty, preklady básní, básne, kostry esejí dostávali do mojich zápisníkov práve v lesoch. Rastliny, srnce, jelene, diviaky, bažanty, graciózne líšky, ktoré v prikrčenej polohe striehnu na myš a potom ju ulovia jediným skokom, zrnká peľu na podložnom sklíčku mikroskopu.
Zdroj: Fórum inštitút pre výskum menšín
Aký je podľa vás obraz Bratislavy v súčasnej maďarskej literatúre?
Netuším, no mám také podozrenie, že nejasný. A aj my na tom máme svoj podiel viny. Náš literárny život sa pomaly vytratil z mesta, zriekli sme sa mesta. Z Dunajskej Stredy – z tejto provincie provincií – strieľame na Budapešť. Prečo? S akým cieľom? Tradícia siaha do medzivojnových čias, keď maďarskí literáti emigrovali do Prahy. Dnes nie je potrebné emigrovať, odlúčiť sa, diferencovať sa za každú cenu, dnes je demokracia tu aj tam, tam je jej možno aj viac ako u nás. Neviem, nemám ani poňatia, len ma to napĺňa bolesťou. Nie pre toto sme vzdorovali dekrétom, desaťročiam „fašistického komunizmu“, miniatúrnym železným oponám, fackám a zauchám. Husákovi, Biľakovi a Kádárovi. Mám pocit, že Budapešť a Bratislava sa ešte stále zdržanlivo a nedôverčivo premeriavajú navzájom. Minulé storočie všetko pokazilo, v duchu starozákonnej kliatby teda vravím, nech je prekliate. Žiaľ, odpoveď nepoznám, ak som sa mýlil, ospravedlňujem sa, môj život sa vyvinul takto. Prepáčte!
Zoltán Szalay
Získajte pravidelné informácie o Bratislavských rožkoch emailom
Podporili nás
Podporte záchranu vzácnych dokumentov, rodinných fotoalbumov, kníh, fotografií a pohľadníc, záchranu atmosféry trojjazyčného mesta Pozsony/Pressburg/Prešporok.
Členom občianskeho združenia sa môže stať jednotlivec, alebo organizácia po vyplnení a zaslaní žiadosti o členstvo.
Inzerujte na našej stránke!