Johann Nepomuk Hummel – slávny syn nášho mesta

Historické osobnosti
7. apríla 2018

Johann Nepomuk Hummel (1778 – 1837) bol najvýznamnejším hudobníkom narodeným v Prešporku, dnešnej Bratislave. Tu strávil prvé dva roky života, vrátil sa sem ešte trikrát koncertovať a stal sa čestným členom Cirkevného hudobného spolku pri Dóme sv. Martina. Vo Viedni však žil oveľa dlhšie, spolu cca 18 rokov. Bol členom viedenskej Tonkünstler-Sozietät, čestným členom Gesellschaft der Musikfreunde in Wien, ako aj ďalších európskych hudobných spoločností. Priviedol klavírnu virtuóznu hru v prechodnom období medzi klasicizmom a romantizmom k najvyššej precíznosti. Je autorom vyše 300 kompozícií, najmä klavírnych a komorných, ale aj v iných žánroch. Nebol len kapelníkom v Eisenstadte, Stuttgarte a Weimare, ale aj cestujúcim umelcom, pričom svoje umenie predvádzal v mnohých častiach Európy.

 

Život prešporského rodáka

Otec J. N. Hummela Johannes Hummel (1754 – 1828) bol veľmi nadaný huslista, študoval vo Viedni, neskôr bol učiteľom hudby a členom domáceho orchestra grófa Grassalkovicha, ktorý ho zobral so sebou do Prešporku. Neskôr ho riaditeľ divadla Karl Wahr angažoval ako riaditeľa divadelného orchestra. Hummel sa v Prešporku 25. 7. 1778 oženil s dcérou váženého mešťana Sommera, vdovou po parukárovi Ludwigovi Margarethe, a 14. 11. 1778 sa im narodil syn Johann Nepomuk. Bývali v dome na Veľkej Klobučníckej ul., v r. 1878 premenovanej na Hummelovu, dnešnej Nedbalovej – vchod do domu bol vtedy stadiaľ. Rodný dom, ktorý bol súčasťou staršieho domu, nebol zbúraný, nachádza sa na nádvorí novopostaveného nájomného domu z r. 1910 a dnes je sídlom Múzea Johanna Nepomuka Hummela.

Hummelov rodný dom, zdroj: Múzeum mesta Bratislavy

Rodina sa v r. 1780 presťahovala do Senca, kde otec pôsobil ako učiteľ hudby v škole prvého uhorského kráľovského sirotinca, zriadeného pod vojenskou kuratelou. Otec začal s hudobnou výchovou syna už od jeho štyroch rokov, najprv na husliach, od piatich rokov ho učil hrať na klavíri. Ešte v Senci predbehol všetkých otcových žiakov. Chlapec bol od 1. 5. 1786 do 1. 1. 1787 žiakom prešporského profesora hudby a skladateľa F. P. Riglera, ktorý zaznamenal, že hrá ťažké skladby.

Senec – Veľký Štift, pohľad na miesto traktu s niekdajším bytom kapelníka s malou kuchyňou a komorou a „hudobnou izbou“ a stajňami, zbúraného v r. 2010. Zdroj: Mestské múzeum v Senci

Po zrušení Vojenského ústavu Jozefom II. sa zrejme koncom r. 1786 alebo začiatkom r. 1787 rodina presťahovala do Viedne, kde sa otec v r. 1788 stal kapelníkom v Schikanederovom divadle na Wiedene. Na radu známych doviedol syna k Mozartovi s prosbou, či by ho mohol vyučovať. Výnimočný talent Mozarta tak upútal, že sa chlapca rozhodol bezplatne učiť, s bezplatným bytom aj stravou. Hummel uňho strávil 2 roky (1787 – 1788) a stal sa takmer členom rodiny Mozartovcov. Hummel musel Mozartovi predhrávať všetku novú klavírnu tvorbu. Po jednom vydarenom koncerte, kde hrali štvorručne, Mozart vyhlásil, že v hre na pianoforte ho chlapec ešte predstihne. Status Mozartovho žiaka Hummelovi neskôr urobil reklamu na koncertných cestách.

Dnes je v dome, kde Hummel u Mozarta býval (Domgasse 5), múzeum „Mozartov dom – Mozarthaus Vienna“. Súčasťou expozície je aj portrét mladého Hummela

Po skončení tejto výuky Hummel so svojím otcom absolvoval od decembra 1788 do r. 1793 veľké európske koncertné turné, na ktorom zožal mnohé úspechy. Okrem iných miest navštívil aj Londýn, kde sa zrejme učil u virtuóza Clementiho. Zoznámil sa tu s Haydnom a za jeden deň naštudoval part jeho štvorručnej klavírnej sonáty, lebo Haydnovi ochorel spoluhráč. Po koncerte ho Haydn zdvihol a pobozkal.

Onedlho po návrate z turné do Viedne v r. 1793 koncertoval v prešporskom Mestskom divadle. Vo Viedni sa stal žiakom Albrechtsbergera (kontrapunkt a generálny bas), Salieriho (vokálna kompozícia a hudobná estetika) a Haydna (organ). Vyučoval hru na klavíri, niekedy deväť až desať hodín denne. Keďže chcel aj komponovať, vstával už o štvrtej hodine ráno. Býval u rodičov v dome na Brandstatt 671. Dňa 18. 11. 1796 koncertoval v slávnej bratislavskej sále grófa Pálffyho na Zámockej ul. počas zasadania Uhorského snemu, 5 – 6 dní pred koncertom Beethovena (23. 11. 1796 alebo 24. 11. 1796).

Dom už nestojí, dnes približne Jasomirgottstrasse 4

Na Haydnovo odporučenie sa v r. 1804 Hummel stal koncertným majstrom v orchestri kniežaťa Mikuláša Esterházyho II. v Eisenstadte. Zdokonalil sa tu v komponovaní cirkevnej hudby, v r. 1805 zložil svoju 1. omšu B dur. Knieža Hummela po rôznych intrigách voči nemu, ale aj kvôli zanedbávaniu povinností z Hummelovej strany definitívne prepustil v r. 1811.

Vrátil sa do Viedne, kde komponoval, vyučoval, písal tance pre zábavný podnik Apollo, kde bol jeho otec kapelníkom (už nestojí, dnes Zieglergasse 15). V r. 1812 uzatvoril doživotnú zmluvu na vydávanie diel s Tobiasom Haslingerom. Vo Viedni sa zoznámil s o pätnásť rokov mladšou Mariou Evou (Elisabeth) Röckelovou (1793 – 1883), opernou speváčkou c.k. dvorného divadla, sestrou operného speváka Josefa Augusta Röckela, Beethovenovho priateľa. Práve ona by mohla byť adresátkou Beethovenovej klavírnej skladby Pre Elišku, ako to tvrdí nemecký muzikológ Klaus Martin Kopitz, čo však vyvracia jeho rakúsky kolega Michael Lorenz.

Hummel sa s Mariou Evou oženil 16. 5. 1813 na fare sv. Jozefa vo Viedni (Mariahilfer Straße 27, dnešný kostol novopostavený na Windmühlgasse 3), Salieri bol jedným zo svedkov. O rok neskôr sa im narodil syn Eduard, vynikajúci klavirista. O sedem rokov po ňom prišiel na svet druhý syn Karl, známy maliar. Manželka prehovárala Hummela, aby vystupoval aj verejne. Na jeho želanie sa vzdala angažmán v divadle. Hummel vystúpil spolu s huslistom Maysederom na slávnostnom koncerte v Schönbrunne v rámci Viedenského kongresu. Skoro každý rok potom podnikal úspešné koncertné cesty po celej Európe, pričom v improvizácii bol nedostihnuteľný.

Kostol vo Viedni na Windmühlgasse 3

Keď sa v r. 1816 uvoľnilo miesto kráľovského württemberského dvorného kapelníka v Stuttgarte na dvore kráľa Friedricha I., ktoré mu už raz ponúkali, znova oň zažiadal a bol úspešný. Avšak pre neprekonateľné nezhody s riaditeľom divadla Karlom von Wächterom a ďalšími dvoranmi po dvoch rokoch opustil aj toto miesto. Napriek tomu povzniesol hudobný život aj tu.

V r. 1819 nastúpil na miesto dvorného kapelníka na weimarský dvor veľkovojvodu Karla Augusta (miesto, ktoré do r. 1717 zastával Bach a od r. 1842 Liszt). Našiel tu ideálne podmienky a inšpiratívne umelecké prostredie, spolu s Goethem patril k najváženejším osobnostiam mesta. Ak bol niekto vo Weimare a nepočul Hummela hrať, bolo to akoby bol v Ríme a nevidel pápeža. Vyučoval princezné Augustu (neskoršiu nemeckú cisárovnú), Mariu a množstvo ďalších žiakov, ktorých považoval za nádejných umelcov, a preto im netykal (Adolf Henselt, Ferdinand Hiller a i.). Žiakov musel aj odmietať. Liszta neodmietol preto, že jeho nároky na honorár boli privysoké. Podľa Hummelovho listu adresovaného otcovi Adamovi Lisztovi z roku 1821 bolo príčinou, že vyučovanie by nemohlo prebiehať vo Viedni, ale len vo Weimare. Aj Robert Schumann sa chcel stať jeho žiakom, ale bol zdvorilo odmietnutý a potom písal kritiky na Hummelovu tvorbu.

Hummel predložil Frankfurtskému spolkovému zhromaždeniu Pravidlá proti plagiátorstvu hudobnín, ktoré s podporou ďalších skladateľov vypracoval a Beethoven ich odporučil. V marci 1827 spolu s manželkou a žiakom Ferdinandom Hillerom viackrát navštívil svojho priateľa Beethovena krátko pred smrťou vo Viedni. Maria Eva si ešte odstrihla kučeru Beethovenových vlasov a vypýtala si aj pero, ktorým podpísal krátko predtým poďakovanie za dodané víno. Hummel bol jedným z ôsmich kapelníkov, ktorí držali rohy rubáša Beethovenovej rakvy.

Carl Mayer: J.N. Hummel. Zdroj: https://www.webumenia.sk/dielo/SVK:SNG.G_12219

V r. 1828 vyšlo prvé vydanie Veľkej klavírnej školy J. N. Hummela u Haslingera vo Viedni, ktorá znamenala obrovský pokrok oproti dovtedy používaným metódam, je v nej prvý raz logicky rozvinutá technika prstov. Vyšla v 4000 exemplároch a po desiatich rokoch vyšlo 2. vydanie.

V r. 1834 absolvoval s rodinou poslednú koncertnú cestu: Viedeň – Prešporok – Eisenstadt, s návštevou Senca. V Prešporku, kde práve zasadal uhorský snem (podľa listu Carla Hummela archivárovi Jánovi Batkovi), rodina navštívila hrad, rodný dom J. N. Hummela, záhradný lokál za mostom (Au Café alebo Leberfinger), z otcových známych si najviac spomínal na rodinu kníhtlačiarov a vydavateľov Heckenastovcov. 20. 6. 1834 mal v Pálffyovskej sále koncert, hral na krídle miestneho výrobcu klavírov Carla Schmidta, u ktorého boli aj ubytovaní v dome na Schöndorfskej (dnešnej Obchodnej ul. 2). Hummel spal na starom spacom diváne a chlapci v zásuvke divána. Bratislavský Cirkevný hudobný spolok ho vymenoval za čestného člena.

V strede dom na Schöndorfskej ulici

V marci 1837 ešte na koncerte vo Weimarskom dvornom divadle predstavil svojho syna Eduarda ako klaviristu. Ťažkosti s dýchaním si neúspešne liečil v kúpeľoch Bad Kissingen. Zomrel 17. 10. 1837 vo Weimare na hydrotorax (nahromadenie tekutiny v pohrudničnej dutine). Je pochovaný v blízkosti kniežacej hrobky, ktorá je miestom posledného odpočinku Goetheho a Schillera. Manželka ho prežila o 46 rokov.

Hummelov hrob vo Weimare

 

Pamiatky na Johanna Nepomuka Hummela v Bratislave

Pri príležitosti 80. výročia narodenia umelca v r. 1858 architekt a staviteľ Ignác Feigler ml. na vlastné náklady zreštauroval Hummelov rodný dom, na dome bola odhalená pamätná tabuľa (nápis), v Dóme sv. Martina zaznela pod vedením Jozefa Kumlika Omša B-dur. Vdova po Hummelovi poďakovala za zorganizovanie slávnosti a poslala Cirkevnému hudobnému spolku viaceré manželove neuverejnené cirkevné skladby.

Hummelov rodný dom, vchod z Nedbalovej ulice

Členovia prešporskej slobodomurárskej lóže „Zur Verschwiegenheit“ – „K mlčanlivosti“ sa rozhodli zorganizovať oslavu 100. výročia narodenia skladateľa. Cirkevný hudobný spolok 17. 11. 1878 uviedol Omšu Es-dur pod taktovkou Karla Mayrbergera v Dóme sv. Martina, ktorú celebroval titulárny biskup Carl Heiller. Uskutočnila sa oslava v Sieni reprezentantov, v strede bola Hummelova fotografia v životnej veľkosti poskytnutá bezplatne pani Kozicsovou. Účinkoval Prešporský mužský spevácky spolok (Liedertafel), zaznel aj Hummelov Septet d-mol. Účastníci slávnosti sa rozhodli postaviť Hummelovi pomník a výbor sa pretransformoval na výbor pre postavenie pomníka. Bolo dohodnuté, že prostriedky budú získavané výlučne z výťažkov koncertov, výstav, prednášok a prípadne darov. Prešporský archivár Ján Batka neúnavne organizoval skoro deväť rokov trvajúce aktivity vedúce k postaveniu tohto pomníka, ktoré doslova zmobilizovali kultúrny život v meste a zúčastňovali sa na nich mnohé dôležité miestne, ale aj zahraničné osobnosti.

V r. 1879 sa uskutočnili tri koncerty, na ktorých účinkovali rodák z Kopčian (Kittsee), huslista Joseph Joachim, jednoruký klavirista gróf Géza Zichy a speváčka Irene Schlemmer-Ambros, a napokon francúzsky skladateľ Saint-Saëns a speváčka Fanny Kováts (manželka majstra lóže lekára Georga Kovátsa). Hummelov žiak Ferdinand Hiller prednášal o rokoch strávených s Hummelom vo Weimare. Prof. Könyöki oslovil viedenského sochára Franza Xavera Pönningera kvôli vyhotoveniu Hummelovho pomníka, dohodli sa na odmene 1000 zl. a dali mu k dispozícii posmrtnú masku skladateľa a jeho portrét.

V r. 1881 Franz Liszt v Mestskom divadle koncertoval v prospech postavenia pomníka spolu so svojím žiakom Gézom Zichym (trojručne), klaviristom Aladárom Juhászom (štvorručne), speváčkami Fanny Kováts a Irene Schlemmer-Ambros. Tento koncert vyniesol najviac (2112 zl.), po koncerte sa konal slávnostný banket v hoteli Palugyay, ktorému predsedal župan Štefan Esterházy s manželkou grófkou Gizelou Esterházy, rodenou barónkou Jeszenák.

Liszt a Zichy

Rok 1882 priniesol koncert dirigenta a klaviristu Hansa von Bülowa v Sieni reprezentantov za účasti Liszta, jeho bývalého svokra. Stavebný inžinier Brausewetter a akademický maliar Eduard Majsch navrhli usporiadať výstavu v prospech fondu. Výstava sa konala v dňoch 29. 4. – 3. 6. 1883 v Csákyho škole na Ružovej ulici (dnes Jesenského) pod patronátom arcivojvodu Fridricha. Vystavené boli iba diela autorov, ktorí nejakým spôsobom súviseli s mestom a pochádzali zo súkromných zbierok. Hlavnú časť výstavy tvorilo 21 diel bratislavského rodáka a profesora na viedenskej Akadémii výtvarných umení V. Tilgnera, ktoré následne venoval Mestskému múzeu, dnes sú v zbierkach GMB. V strede výstavy sa už nachádzala bronzová Hummelova busta od Pönningera, nad ňou maľba Carla Hummela. Výstavu navštívilo viac ako 5000 návštevníkov. Zvykne sa označovať ako prvá bratislavská umelecká výstava, keďže nebola dovezená z Pešti.

Tilgnerove diela zanechali taký pozitívny dojem, že sa na neho obrátil Batka, aby vyhotovil pod bustu podstavec. Súhlasil a navrhol cenu 6000 zl., čo výbor akceptoval. Neskôr navrhol zhotoviť úplne novú bustu s rovnakým podstavcom s prirážkou 500 zl., ak by busta mala byť z bronzu. Podľa Tilgnera by kompozícia od dvoch sochárov bez predchádzajúceho dohovoru nebola jednotná. Výbor súhlasil a podpísali zmluvu na 6500 zl.

V r. 1884 sa v Župnom dome uskutočnil koncert Meiningenskej dvornej kapely s dirigentom von Bülowom a o rok neskôr na tom istom mieste koncert ruského skladateľa a klaviristu Antona Grigorieviča Rubinštejna za účasti Liszta. Členovia výboru si vo Viedni s nadšením prehliadli model pomníka, Tilgner navrhol vyhotoviť aj podstavec z kararského mramoru, čím suma stúpla na 7500 zl.

Keďže v tom čase prebiehala stavba nového Mestského divadla, výbor požiadal mestskú radu, aby mohol Hummelov pomník stáť pred divadlom a súčasne oznámil úmysel darovať ho mestu. Výbor pre postavenie divadla predtým oslovil 1. bratislavskú sporiteľňu, aby financovala stropné maľby v divadle, ale sporiteľňa bola ochotná financovať len trvalý pomník, ktorý by skrášlil mesto, a to Tilgnerom vyhotovenú fontánu (zmluva na 20000 zl.). Výbor pre Hummelov pomník žiadosť stiahol, aby umožnil vytvorenie aj druhého veľkého Tilgnerovho diela, a prijal miesto oproti Ganymedovej fontáne, kde pomník aj neskôr postavili v jednej línii s fontánou a divadlom na nízkom zatrávnenom kopčeku.

Hummelov pomník na Promenáde

V lete 1887 bol pomník dokončený, v septembri začali základové práce, do základov pomníka vložili listinu v nemčine a maďarčine, na ktorej je stručne popísaná história pomníka. Odhalenie pomníka výbor stanovil na 16. 10. 1887 – predvečer 50. výročia Hummelovho úmrtia, pozval Hummelových synov, jeho žiačku nemeckú cisárovnú Augustu, veľkovojvodu Carla Alexandra z Weimaru, žiaka Adolfa Henselta („nemecký Chopin“), weimarského starostu a ďalších významných hostí. V deň odhalenia pomníka sa konal koncert v novom Mestskom divadle pozostávajúci len z Hummelových skladieb. Divadelný orchester dirigoval Josef Thiard-Laforest, dirigent Cirkevného hudobného spolku, za účasti klaviristky Caroline de Serres a speváčky Fanny Kováts. Pri vlastnom akte odhalenia pomníka účinkoval Prešporský mužský spevácky spolok (Liedertafel). Pomník bol darovacou listinou darovaný mestu, v zastúpení vtedajším starostom Carlom Merglom, s ustanovením, že sa mesto o pomník bude starať a ostane na tom istom mieste.

 

Pomník sa však viackrát sťahoval:

•          V r. 1904 bol premiestnený do blízkeho parčíka pred kostolom Notre Dame a na jeho pôvodné miesto postavili v r. 1911 Petöfiho pomník od Bélu Radnaiho, v r. 1937 Hviezdoslavov pomník, ktorý v 50. rokoch odsunuli ďalej od divadla.

•          V r. 1946 pred kostol postavili Pamätník víťazstva od Jozefa Kostku, Hummela preniesli na Rybné námestie pred Nesterov palác – dnešné Veľvyslanectvo SRN – pred meštiansky pivovar.

•          Pri stavebných úpravách priestoru v 70. rokoch preniesli pomník do severnej časti Grassalkovichovej záhrady, kde ho poškodili vandali.

•       Po rekonštrukcii pomníka je od mája 2002 znova pred Veľvyslanectvom SRN.

Pönningerova busta je od r. 1895 súčasťou pomníka J. N. Hummela vo Weimare.

 

Hummelov pomník pred kostolom Notre Dame

 

Hummelov pomník pred Veľvyslanectvom SRN

 

Hummelov pomník s bustou od Pönningera, ktorý bol prvým návrhom pre bratislavský pomník, bol v r. 1895 odhalený vo Weimare za Nemeckým národným divadlom. Medzitým bol v bratislavskom mestskom archíve

Na Klobučníckej ul. 2 vo dvore neobarokového nájomného domu z r. 1910 sa nachádza rodný dom skladateľa. Mesto tu zriadilo Múzeum J. N. Hummela v r. 1937 pri príležitosti 100. výročia jeho úmrtia. Nachádzajú sa v ňom nábytok, hudobné nástroje, obrazy, predmety osobnej potreby, rukopisy Hummelových diel. Z jeho pozostalosti sa do Mestského múzea v Bratislave dostal aj klavír firmy Érard, ktorý Hummel dostal od výrobcu v Londýne ako dar v r. 1831. Tiež spinet, na ktorom cvičil v Mozartovom dome a na ktorom majstrovi predhrával, neskôr dostalo do daru Mestské múzeum v Bratislave. V r. 1972 pri príležitosti medzinárodného sympózia, bol dom generálne opravený a reinštalované múzeum. Posledná úprava expozície sa viaže k 170. výročiu jeho úmrtia (2007).

Múzeum J. N. Hummela

Na priečelí neobarokového nájomného domu na rohu Uršulínskej a Klobučníckej ul. v r. 1937 odhalili reliéf J. N. Hummela od bratislavského sochára Jozefa Pospíšila, modelovaný podľa bronzovej medaily parížskeho sochára Pierra Jeana Davida d’Angers z r. 1825.

Reliéf J. N. Hummela

 

11. 8. 2018 na otváracom koncerte Hummel Festu darovala Hummelova spoločnosť vo Weimare mestu Bratislava Hummelovu bustu od autora Luisa Kauffmanna. Umiestnená bude v Primaciálnom paláci

Najväčšou pamiatkou na nášho rodáka J. N. Hummela je jeho hudba. Želám vám veľa krásnych chvíľ pri jej počúvaní.

Zuzana Godárová

Podporili nás

Don`t copy text!