;)
Pozsony (Bratislava): mesto, ktoré zohráva dôležitú úlohu v maďarskom historickom a národnom povedomí
23. februára 2023
Bratislava (dobový Prešporok) bola v rokoch 1536 – 1830 korunovačným mestom uhorských kráľov a do roku 1848 sa považovala za hlavné mesto historického Uhorska, presnejšie za sídlo najdôležitejších vládnych orgánov. Hoci maďarské obyvateľstvo tu nikdy nebolo v prevahe, hungaristický patriotizmus charakterizoval aj dlhodobo dominujúcu nemeckú komunitu, ktorá Uhorsko – napriek tomu, že jej príslušníci mali iný ako materinský jazyk maďarský – považovala za svoj domov.
Počas sčítania v roku 2021 uviedlo maďarskú národnosť ako prvú 11 297 zo 475 503 obyvateľov Bratislavy (2,3 % všetkých obyvateľov mesta), čo znamená, že počet príslušníkov maďarskej národnosti výrazne klesol. V roku 2011 sa k maďarskej národnosti prihlásilo 14 119 Bratislavčanov (3,4 %).
Naším článkom by sme chceli – bez nároku na úplnosť – upriamiť pozornosť na najpríznačnejšie maďarské historické pamiatky a na maďarskú prítomnosť v Bratislave.
Petőfiho socha na Promenáde (dnes:Hviezdoslavovo námestie ), okolo roku 1915
Alma mater
K šíreniu dobrého mena Bratislavy oddávna prispievali aj jej vynikajúce školy.
V roku 1465, počas vlády kráľa Mateja Korvína, vznikla Universitas (Academia) Istropolitana, ktorá bola po Pécsi a Budíne treťou najstaršou univerzitou v dobovom Uhorsku.
V roku 1606 vzniklo evanjelické lýceum, ktorého najslávnejším rektorom bol polyhistor Matej Bel. Za jeho čias sa evanjelická štvrť v okolí dnešnej Panenskej ulice stala kultúrnym centrom.
Medzi výborné stredné školy patrilo hlavné katolícke gymnázium, ktoré dlhodobo sídlilo v bývalom kláštore klarisiek. Jedným z jeho slávnych študentov bol napríklad aj svetoznámy hudobný skladateľ Béla Bartók. Novú, secesnú budovu školy na Grösslingovej ulici, postavenú podľa architektonického návrhu Ödöna Lechnera, dokončili v roku 1908.
Budova hlavného katolíckeho gymnázia na Klariskej ulici
Budova štátnej reálnej školy na Zochovej ulici. Zdroj: pammap.sk
Evanjelické lýceum sídlilo od roku 1896 v modernej budove na Palisádach, ktorá vznikla podľa architektonického návrhu Ignáca Alpára.
Budova hlavného katolíckeho gymnázia na Grösslingovej ulici
Právnická akadémia, ktorú v rokoch 1783 – 1784 presťahovali z Trnavy do Bratislavy, sídlila istý čas v kláštore klarisiek a následne v jezuitskom kolégiu neďaleko Dómu sv. Martina. Časť jurátov (študentov práva, koncipientov), ktorí v reformnom období so živým záujmom sledovali prácu bratislavských diét, pochádzala práve z tejto školy.
V budove dnešnej školy s vyučovacím jazykom maďarským na Dunajskej ulici fungovala najprv dievčenská škola. Dievčenské gymnázium tu sídlilo aj za prvej Československej republiky, kým po 2. svetovej vojne ho vystriedalo koedukované gymnázium a neskôr pedagogická škola, ktorá vzdelávala aj učiteľov maďarských škôl na Slovensku. Predchodkyňa súčasnej základnej školy a gymnázia s vyučovacím jazykom maďarským tu začala pôsobiť v roku 1959.
Budova maďarskej školy na Dunajskej ulici na starej pohľadnici
Rôzne odborné školy sa v meste začali objavovať od čias dualizmu. Jednou z nich bola aj Bratislavská obchodná akadémia, ktorá vznikla v roku 1883 na podnet Bratislavskej obchodnej a priemyselnej komory a od roku 1919 fungovala ďalej pod názvom Československá štátna obchodná akadémia v Bratislave. V roku 1912 v meste založili Uhorskú kráľovskú Alžbetínsku univerzitu, ktorú však československé úrady v roku 1919 zrušili (v rovnakom roku vznikla Univerzita Komenského).
Obyvatelia bývalého bratislavského internátu
Bratislava sa môže maďarskými vzdelávacími inštitúciami popýšiť dodnes. Sú nimi: Základná škola a Gymnázium s VJM na Dunajskej ulici v Bratislave, Základná škola s materskou školou s VJM v Podunajských Biskupiciach, ako aj Materská škola na Ul. 29. augusta v Bratislave-Starom Meste, ktorá disponuje aj maďarskými triedami. Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave funguje Katedra maďarského jazyka a literatúry.
Budova maďarskej školy na Dunajskej ulici v súčasnosti
Na bratislavských univerzitách dnes študuje mnoho maďarských študentov zo Slovenska (ich klubový život približujeme v rámci Študentskej siete). Napríklad Vysoká škola múzických umení (VŠMU) vzdeláva aj mnoho študentov, ktorí nachádzajú uplatnenie v maďarských divadlách na Slovensku.
Hlavné mesto hudby
Počiatky maďarskej hudby v Bratislave siahajú do 18. storočia, do slávnych čias, keď bola Bratislava ešte hlavným a korunovačným mestom Uhorska a významné šľachtické rody – napríklad Erdődyovci, Esterházyovci, Batthyányovci či Grassalkovichovci – vydržiavali vlastné kapely so znamenitými hudobníkmi. Vďaka nim sa do mesta dostali významní majstri a zrodili sa špičkové hudobné podujatia.
Cigánska kapela na starej bratislavskej pohľadnici
Na prelome 18. – 19. storočia hrala Bratislava významnú úlohu aj v živote popredných predstaviteľov prvého uhorského inštrumentálneho žánru verbunkoš, ktorý práve zažíval svoje vrcholné obdobie.
Plagát otváracieho predstavenia Mestského divadla v Bratislave v roku 1886
Na Ferenca Erkela, ktorý je aj autorom hudby maďarskej štátnej hymny, výrazne vplývala skutočnosť, že počas štúdia na bratislavskom benediktínskom gymnáziu dostal prvé lekcie z hudby od Heinricha Kleina, osobného priateľa Ludwiga van Beethovena. Dojemný bol okamih, keď sa 22. septembra 1886, počas slávnostného otvorenia nového Mestského divadla (dnes tzv. historickej budovy Slovenského národného divadla) v Bratislave, očividne rozcitlivený starý majster, ktorý osobne dirigoval operu Bánk Bán, po prevzatí vavrínového venca a za neutíchajúceho aplauzu vďačne poklonil publiku.
Vrúcny vzťah k Bratislave prechovával aj Ferenc Liszt. Keď 26. novembra 1820 ako deväťročný koncertoval v paláci Leopolda de Pauliho, ktorý dodnes stojí na Ventúrskej ulici, jeho dokonalá hra publikum natoľko očarila, že piati z prítomných aristokratov mu okamžite prisľúbili štipendium na štúdiá vo Viedni. Tým sa mu otvorila cesta do veľkého sveta hudby a k svetovej sláve, na čo Liszt nikdy nezabudol.
Kapela Bratislavského speváckeho spolku na starej pohľadnici
Vzťah Bratislavy a maďarských hudobníkov dosiahol svoj vrchol v druhej polovici 19. a začiatkom 20. storočia. Tu prežil detstvo a mladosť Ernő Dohnányi. Béla Bartók, jeden z najväčších hudobných skladateľov 20. storočia, žil v meste so svojou matkou , a študoval na rovnakom hlavnom katolíckom gymnáziu ako Dohnányi. Aj pre neho mali bratislavské roky rozhodujúci vplyv. Na gymnáziu bol Bartókovým dobrým priateľom Alexander Albrecht, ktorý neskôr tiež pôsobil ako významný hudobný skladateľ a dirigent. Nesmieme zabudnúť ani na dirigenta a skladateľa Ľudovíta Rajtera, ktorý bol polstoročie kľúčovou postavou klasického hudobného života v meste.
V roku 1955 vznikol v Bratislave maďarský umelecký súbor Ifjú Szívek (Mladé srdcia). Dnes patrí Tanečné divadlo Ifjú Szívek medzi významné dielne maďarského kultúrneho života a tanečného umenia.
Tanečné divadlo Ifjú Szivek. V jej repertoári zaujíma výnimočné postavenie javiskové stvárnenie tradičného maďarského ľudového tanca a hudby zo Slovenska
Poslaním komorného tanečného folklórneho súboru Szőttes, ktorý vznikol v roku 1969, je objavovanie, javiskové spracovanie a šírenie ľudového tanca, ľudovej piesne a inštrumentálnej ľudovej hudby. V oblasti maďarskej populárnej hudby vyniká rocková kapela Gravis, ktorá zanikla v roku 1989. V prvých rokoch 21. storočia poskytovali zábavu pre milovníkov hudby večery Deja Vu Klubu.
Maďarská literatúra
Bálint Balassi, Péter Bornemissza, Péter Pázmány… To je len niekoľko mien z dlhého zoznamu výnimočných osobností (aj) staršej maďarskej literatúry, ktoré boli späté s Bratislavou.
Ako prvý upriamil pozornosť verejnosti na najstaršiu súvislú maďarskú písomnú pamiatku, známu ako Pohrebná reč a orodovanie (Halotti beszéd és könyörgés), jezuitský mních a historik György Pray, ktorý istý čas pôsobil aj v Bratislave.
Mihály Vörösmarty vo svojej básni Potápač Kund (A Buvár Kund) z roku 1829 ospieval bratislavského hrdinu Zotmunda, ktorý podľa legendy v roku 1052 potopil lode bavorských dobyvateľov Bratislavského hradu. Úryvok z Obrazovej kroniky
Mihály Csokonai Vitéz v kantáte Diéta v roku 1741 (Az 1741-ki diéta), ktorú napísal v Bratislave, ústami Génia oznamuje uhorským stavom, že ak pomôžu Márii Terézii vo vojne proti Prusku, panovníčka môže neskôr pre Uhorsko veľa urobiť.
Veterná ulica sa predtým volala Jókaiho ulica, keďže tu ako desaťročný – dvanásťročný chlapec absolvoval „výmenný pobyt“ slávny maďarský spisovateľ Mór Jókai. Rodičia ho vyslali do mesta „za nemeckým slovom“.
Kozia ulica v Bratislave-Starom Meste niesla v rokoch 1880 – 1920 názov Kisfaludyho ulica na počesť básnika, dramatika a maliara Károlya Kisfaludyho, ktorý sa tu v roku 1817 ubytoval v Ballusovom dome (na budove je osadená pamätná tabuľa)
Vyslanec uhorského snemu Ferenc Kölcsey ohuroval publikum diét svojimi rečníckymi schopnosťami, no mesto figuruje aj v jeho denníkových záznamoch.
Jeden z najslávnejších maďarských básnikov Sándor Petőfi sa v Bratislave neúspešne snažil o hereckú kariéru a neskôr v jednom z domov na Zámockých schodoch prepisoval noviny Országgyűlési Tudósítások (Správy zo snemu) Tieto noviny, šírené formou listov, prinášali necenzurované informácie o dianí na diéte. Susedná Beblavého ulica sa v rokoch 1879 – 1945 nazývala Petőfiho.
Petőfiho sochu od Bélu Radnaia odhalili v roku 1911 práve tu, na Promenáde (Hviezdoslavovo námestie)
U svojho otčima v Bratislave trávil mladosť básnik Gyula Reviczky. Mestský park (dnes Sad Janka Kráľa) sa objavuje v jeho viacerých ľúbostných básňach. Pri príležitosti otvorenia mestského divadla v roku 1886 napísal báseň Bratislava (Pozsony).
Študentom miestneho evanjelického lýcea bol aj literárny historik a kunsthistorik Aladár Schöpflin, člen generácie spojenej s významným literárnym a umeleckým hnutím Nyugat (Západ). Spisovateľ, filozof, estetik a knihovník Béla Hamvas prežil detstvo a mladosť v Bratislave. Jeho otec József Hamvas pôsobil ako pedagóg na miestnom lýceu.
„Verecky chýrnou cestou prišiel ja, / ešte ryk pramaďarských čujem spevov, / môžem dnes vtrhnúť pri Devíne / s novými spevmi nových dejov?“ (preklad: Ján Smrek), pýta sa Endre Ady vo svoje básni Goga a Magoga som ja syn (Góg és Magóg fia vagyok én), spomínajúc v nej Devínsku bránu (Porta Hungarica) ako symbol pokroku.
Vo svojej básni Bratislava (Pozsony) Gyula Juhász, ktorý do mesta na Dunaji „odbiehal“ zo Skalice, spomína aj Csokonaia, Petőfiho a Reviczkého.
Petőfiho socha nemohla stáť na Promenáde dlho. Na jeseň 1921 – po druhom neúspešnom pokuse Karola IV. o návrat do Maďarska (v dôsledku tzv. kráľovského puču) – zasiahla začínajúca vlna búrania bratislavských sôch aj toto dielo. Najprv ho ohradili doskami a neskôr rozobrali.
Z množstva významných bratislavských literátov medzivojnového obdobia spomenieme aspoň Rezsőa Szalatnaia a Rezsőa Peéryho, ktorí sa intenzívne venovali aj histórii a životu v tomto meste.
Bratislava zostala jedným z kľúčových centier maďarskej literatúry na Slovenku aj po 2. svetovej vojne, keďže tu pôsobili a pôsobia rôzne redakcie – od roku 1958 vychádza časopis Irodalmi Szemle (Literárne pohľady) a desaťročia funguje vydavateľstvo Madách Kiadó.
Kolíska tlače
Bratislava sa môže pochváliť bohatou tradíciou v oblasti vydávania periodickej tlače. Vychádzali tu napríklad latinské noviny Mateja Bela Nova Posoniensia, prvé maďarské spravodajské noviny Magyar Hírmondó, redigované Mátyásom Ráthom (vznikli v roku 1780), reformné noviny Józsefa Orosza Hirnök či Országgyűlési Tudósítások spájané s Lajosom Kossuthom.
Jedno z marcových čísel Pressburger Zeitung z roku 1848
Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní formovali verejnú mienku v meste modernejšie maďarské noviny s rôznorodým lokálnym obsahom, no medzi miestnym maďarským obyvateľstvom bola populárna aj nemecká tlač (napr. Pressburger Zeitung, ktorý vychádzal v rokoch 1764 – 1929). Kratšiu dobu existovali tituly Pozsonyvidéki Lapok a Pozsonymegyei Közlöny. V roku 1890 uzrel svetlo sveta denník Nyugatmagyarországi Híradó, ktorý vychádzal v rokoch 1919 – 1937 a patril medzi najdôležitejšie maďarské tlačové fóra.
Záhľavie bratislavských maďarských novín
Bratislavským témam sa často venovali aj medzivojnové noviny Prágai Magyar Hírlap. Z tohto obdobia môžeme spomenúť aj tituly Magyar Újság a Csehszlovákiai Népszava. Noviny Zjednotenej maďarskej strany Új Hírek vychádzali v rokoch 1937 – 1941.
V Bratislave sídli aj redakcia denníka Új Szó, ktorý začal vychádzať 15. decembra 1948, ako aj redakcia rodinného magazínu (týždenníka) Vasárnap. Za socializmu v meste sídlili redakcie viacerých novín a časopisov (A Hét, Szabad Fölműves, Új Ifjúság, Kis Építő, Nő, Szocialista Nevelés a iné).
Záber zo štúdia Rádia Patria z roku 1997
V Bratislave pôsobia aj redakcie online verzie denníka Új Szó a maďarského spravodajského portálu Napunk, ktorý nedávno spustil slovenský Denník N.
Televízne vysielanie v maďarčine zabezpečuje verejnoprávny rozhlas a televízia RTVS: Rádio Patria vysiela 12 hodín denne a vo verejnoprávnej televízii vznikajú aj maďarské relácie z oblasti verejného života, kultúry a spravodajstva.
Spolkový zivot
Spolkový život v Bratislave sa od 19. storočia vyznačoval bohatou tradíciou. Súpis z roku 1895 napovedá, že vo vtedy šesťdesiattisícovom meste fungovalo 171 rôznych spolkov a združení. Takmer každý muž z vyšších spoločenských kruhov bol členom nejakého kasína, športového klubu, hospodárskej svojpomocnej organizácie, slobodomurárskej lóže, spevokolu či samovzdelávacieho robotníckeho spolku.
Členovia neznámeho mužského spolku v Bratislave na starej fotografii
Uveďme aspoň najznámejšie občianske organizácie. Medzi najstaršie spolky patrilo Prešporské kasíno v Bratislave, ktoré malo štatút už aj v maďarčine. Bratislavský veslársky spolok bol prvým veslárskym klubom v historickom Uhorsku, ktorý zohrával významnú úlohu vo vývoji profesionálneho športového života v meste. Dobrovoľný hasičský spolok v meste založil pôvodom Talian Ferdinand Martinengo. Pre zaujímavosť môžeme spomenúť recesistický spolok Schlaraffia, ktorého veselí členovia si za svoj symbol vybrali bratislavský rožok. Začiatkom 20. storočia sa objavili aj ženské spolky.
Skupinová fotografia členov OZ Maďari pracujúci v Bratislave na promenáde
V tridsiatych rokoch 20. storočia fungovalo v Bratislave 700 rôznych organizácií, ale väčšinu z nich zrušili počas Tisovho Slovenského štátu a komunistického Československa. Po zmene režimu zažíva spolkový život v Bratislave svoju renesanciu. Funguje viacero maďarských organizácií – najznámejšie z nich je Prešporské kasíno, ktoré vzniklo v roku 1999 pod vedením Jánosa Frideczkého, a OZ Bratislavské rožky, ktoré bolo založené v roku 2010 a je zároveň iniciátorom a organizátorom tejto výstavy. Z náhleho popudu facebookovej skupiny odštartovalo v roku 2014 svoju činnosť OZ Maďari pracujúci v Bratislave (PDM), ktorého prvoradým cieľom je pomáhať a združovať mladých Maďarov v Bratislave.
Centrum
Turci sa po bitke pri Moháči v roku 1526 bez výraznejšieho odporu tlačili na sever, do vnútra Uhorského kráľovstva. Šľachta opustila svoje statky v južných oblastiach krajiny a ušla na územia severne od Dunaja. Po tom, ako sa centrá Uhorského kráľovstva dostali do osmanských rúk, uhorský snem v roku 1536 rozhodol, že dočasným hlavným mestom (a sídlom vládnych orgánov) sa na dlhé roky stane Bratislava. Približne v rovnakom čase (1543 – 1820/1822) bola sídlom ostrihomského arcibiskupa Trnava, no paláce pre najvyššieho uhorského katolíckeho hodnostára sa budovali aj v Bratislave. Hrad nad mestom sa zmenil na kráľovské sídlo a farský kostol na korunovačný chrám. V tom čase sa v Bratislave usadilo mnoho uhorských/maďarských šľachtických rodov. Paláce, ktoré sa stali centrom kultúrneho a politického života, dodnes zdobia ulice Starého Mesta.
Budova uhorského snemu (dnešnej Univerzitnej knižnice) na Michalskej ulici
Bratislava si pozíciu hlavného mesta Uhorska udržala aj po oslobodení Budína spod tureckej nadvlády (1686), a hoci sa centrom diania stávala čoraz viac Pešť, Bratislava zostala dejiskom stavovských snemov až do diéty v roku 1847/1848.
„Najväčší Maďar“ István Széchenyi tu deklaroval svoje rozhodnutie finančne podporiť vznik Maďarskej akadémie vied. V Bratislave usporiadal aj dostihy, ktoré boli považované za prvé v strednej Európe.
Obdobie rakúsko-uhorskej monarchie znamenala aj pre Bratislavu etapu modernizácie a hospodárskeho rozmachu.
Sídlo Csemadoku v Bratislave
Počas celej existencie Československa bolo mesto považované za ohnisko maďarského diania na Slovensku. Dodnes tu sídli viacero maďarských spoločenských organizácií a inštitúcií s celoslovenskom pôsobnosťou: Csemadok – Maďarský spoločenský a kultúrny zväz na Slovensku, Slovenské národné múzeum – Múzeum kultúry Maďarov na Slovensku, strana Aliancia – Szövetség a iné.
Maďarskí katolíci v Bratislave
„V prastarom františkánskom kostole mieri počas sviatkov i v pracovné dni k Pánovi spoločná modlitba v maďarskom jazyku, keďže sa tu pravidelne stretávajú členovia maďarskej katolíckej komunity v Bratislave. Maďarský duchovný otec a jeho spolupracovníci chcú slúžiť duchovnému naplneniu Maďarov, ktorí žijú, študujú alebo pracujú v Bratislave, alebo sú práve na návšteve hlavného mesta. Samozrejme, veriaci, dospelí aj deti, starí i mladí sa stretávajú aj na iných miestach a veľmi často i na podujatiach mimo kostola, považujúc za dôležité budovanie komunity ľudí s rovnakou hodnotovou orientáciou.“
Reformovaná kresťanská cirkev v Bratislave
„Kostol reformovanej cirkvi v srdci mesta je od roku 1913 duchovným útočiskom pre všetkých návštevníkov našich bohoslužieb, biblických hodín pre mládež i dospelých, konfirmačných príprav a nedeľných škôl. Bratia a sestry sú pri každom vstupe do kostola konfrontovaní so základnou myšlienkou reformácie: SOLI DEO Gloria! (Jedine Bohu patrí sláva!). Protestanti žijú a slúžia pre slávu Božiu a sú vďační za to, že môžu svojou prítomnosťou obohacovať tunajších ľudí.“
Legendy, kulty a historická pamäť
Nie je jednoduché v krátkosti zhrnúť najvýstižnejšie príbehy z dejín bývalého korunovačného a hlavného mesta Uhorska, keďže v maďarskej historickej a kultúrnej pamäti zohráva Bratislava dodnes dôležitú úlohu. A tu je niekoľko príkladov!
Porta Hungarica: západná brána historického Uhorska pri Devíne. V roku1896, pri príležitosti milenárnych osláv, odhalili na devínskom hradnom návrší pamätník, ktorý v povedomí verejnosti figuroval pod názvom Arpád (Arpádov pamätník). Sochu vyhodili do povetria československí legionári pol roka po podpísaní trianonskej mierovej zmluvy
Bratislavský kult sv. Alžbety: Svätá Alžbeta z rodu Arpádovcov, dcéra uhorského kráľa Ondreja II., patrí medzi naše najznámejšie svätice. Zrejme každý pozná legenduo ružiach, ktorá sa s ňou spája. Narodila sa v Sárospataku, no stále pretrvávajú aj názory, tvrdenia, že jej rodiskom je Bratislava. Vo veľmi mladom veku ju zasnúbiliso synom krajinského grófa Hermana z Durínska. Kult sv. Alžbety je v Bratislave mimoriadne silný. V roku 1907, pri príležitosti 700. výročia jej narodenia, usporiadali v meste veľkolepé oslavy. Odhalili jej tu viacero sôch. Je o. i. patrónkou Modrého kostolíka – najkrajšej budovy uhorskej secesie
Svätoštefanská (uhorská) koruna: Zväčšená kópia svätoštefanskej koruny je osadená na vrchole veže Dómu sv. Martina v Bratislave. Strážcovia koruny uchovávali truhlicu s korunovačnými klenotmi v juhozápadnej Korunnej veži Bratislavského hradu. Dnes sa svätoštefanská koruna a ďalšie zachované korunovačné klenoty (symboly maďarskej štátnosti) nachádzajú v budapeštianskom parlamente
Kossuthov balkón: dňa 17. marca 1848 predniesol z balkóna hostinca U zeleného stromu, stojaceho na mieste dnešného hotela Carlton, svoj prejav Lajos Kossuth. Oznámil celkovú obnovu Uhorska a predstavil prvého uhorského predsedu vlády, bratislavského rodáka grófa Lajosa Batthyányho. Balkón sa dnes nachádza v Cegléde v Maďarsku
Bratislavskí martýri boja za slobodu: po porážke boja za slobodu 1848/1849 nasledovalo v Uhorsku obdobie veľkých odvetných opatrení. Aj Bratislava mala svojich martýrov. Na evanjelickom Cintoríne pri Kozej bráne odpočíva hlavný nitriansky župan a vládny komisár barón János Jeszenák. Tu sa nachádza aj hrob evanjelického kňaza Pála Rázgu. Hrdinov boja za slobodu si bratislavskí Maďari pripomínajú 6. októbra pri hrobe oboch martýrov.
Bratislavský kult Sándora Petőfiho: socha Sándora Petőfiho sa dnes nachádza v Medickej záhrade, kde sa každoročne konajú spomienkové podujatia pri príležitosti osláv 15. marca (fotografia vznikla na jednom z týchto podujatí). Kult hral vždy dôležitú rolu pri upevňovaní identity bratislavských Maďarov
Viedenská električka a bratislavský skrutkový parník:dve zaujímavosti z dopravných dejín Bratislavy;tzv. bratislavská električka (ľudovo viedenskáelektrička), spájajúca mesto s Viedňou, a skrutkovýparník (ľudovo propeler), ktorý zabezpečoval prepravu medzi mestom a Petržalkou. Mnoho obyvateľov mesta chodievalo za oddychom a zábavou do Mestskéhoparku (po nemecky Auparku) na pravom brehu Dunaja
Bratislavská podkova alebo bratislavský rožok: každé veľkomesto má svoj charakteristický zákusok. Niekdajšie korunovačné mesto Bratislava sa môže pochváliť svojím makovým a orechovým bratislavským rožkom, ktorý bol kedysi taký populárny, že ho vyvážali aj na cisársky dvor vo Viedni či do Indie
Nádherná pohľadnica z bývalej Štefániinej ulice
Prešporácke povedomie: koncom 19. storočia už Bratislava disponovala vyspelým meštianstvom. Túto spoločenskú vrstvu tvorili prevažne obyvatelia s materinským jazykom nemeckým. Menšia časť obyvateľov patrila k maďarskému etniku, ktoré však v meste nikdy nezískalo „číselnú“ prevahu; 41 % nedosiahlo dokonca ani v desaťročiach, keď mala maďarská príslušnosť najväčšiu prestíž. Popri čoraz početnejšej slovenskej národnosti tu žilo aj mnoho Židov, čiže Bratislava predstavovala mesto s jazykovo a etnicky rozmanitým zastúpením. Takto sa mohlo medzi silnejúcim meštianstvom rozvinúť tzv. prešporské povedomie, ku ktorému sa niektorí Bratislavčania hlásia dodnes.
Z Pozsonyu Bratislava
Pred sto rokmi sa z maďarského mesta Pozsony (Pressburg, Prešporok), obývaného prevažne Nemcami a Maďarmi, stalo najprv nakrátko a neoficiálne Wilsonovo (Wilsonváros) a potom oficiálne Bratislava, administratívne centrum – fakticky hlavné mesto – slovenskej časti Československa.
Pri vzniku Československej republiky však nebolo vôbec isté, že bude mesto patriť k formujúcemu sa novému štátnemu útvaru a že sa stane centrom jeho slovenskej časti. A nebolo isté ani to, že sa bude nazývať Bratislava. Mesto sa totiž predtým volalo po slovensky Prešporok alebo Požúň – prvý je tradičným slovenským variantom nemeckého názvu Pressburg, druhý zasa maďarského Pozsony.
Obsadenie Bratislavy v roku 1919
Pri vzniku Československej republiky však nebolo vôbec isté, že bude mesto patriť k formujúcemu sa novému štátnemu útvaru a že sa stane centrom jeho slovenskej časti. A nebolo isté ani to, že sa bude nazývať Bratislava. Mesto sa totiž predtým volalo po slovensky Prešporok alebo Požúň – prvý je tradičným slovenským variantom nemeckého názvu Pressburg, druhý zasa maďarského Pozsony.
V októbri 1918 – marci 1919 sa Pozsony neoficiálne – z podnetu väčšinového nemeckého obyvateľstva – nazýval aj Wilsonovo (Wilsonváros), a to podľa amerického prezidenta Thomasa Woodrowa Wilsona. Miestni totiž verili, že v duchu Wilsonovej idey o sebaurčení budú môcť obyvatelia sami rozhodnúť, v ktorom štátnom útvare si predstavujú svoju budúcnosť.
V tom čase sa názory slovenskej politickej elity na úlohu mesta v rámci Československa rozchádzali. Jedna časť by namiesto nemecko-maďarského Pozsonyu videla v pozícii hlavného mesta slovenskej časti spoločného štátu radšej Banskú Bystricu alebo Turčiansky Svätý Martin. Nad národnými argumentmi napokon prevážili tie pragmatické. Ako povedal prvý prezident nového štátu Tomáš Garrigue Masaryk, Československo potrebuje Dunaj.
Iredentistická pohľadnica z obdobia maďarskej revízie. Zbierka: Peter Martinko
V roku 1850 bolo z 36 742 obyvateľov Bratislavy 25 942 (70,6 %) Nemcov, 2 266 (6,2 %) Maďarov, 3 713 (10,1 %) Slovákov a 4 740 (12,9 %) Židov.
Na základe výsledkov sčítania obyvateľov v roku 1910 dosiahli Maďari svoje historické maximum 41 %, no Nemcov bolo aj v tomto období viac – 42 %; zo 78 223 obyvateľov bolo 32 790 Nemcov, 31 705 Maďarov a 11 673 (15 %) Slovákov.
Na základe výsledkov československého sčítania obyvateľov v roku 1930 sa zo 123 844 obyvateľov Bratislavy (ktorá tvorila podstatne menšie administratívne územie ako dnes) prihlásilo k československej národnosti 60 013 (48 %), k nemeckej 32 801 (26 %), k maďarskej 18 890 (15 %) a židovskej 4747 (11 %) obyvateľov.
Počas sčítania obyvateľov v roku 1950 malo mesto celkovo 192 896 obyvateľov, pričom Maďari tvorili 3,5 %. V roku 1980 sa pri počte 380 259 hlásilo k maďarskej národnosti 5,5 % Bratislavčanov. Je dôležité poznamenať, že v roku 1972 k Bratislave pripojili Podunajské Biskupice, Vrakuňu, Čunovo aj Rusovce, ktoré v tom čase ešte obývalo podstatne viac príslušníkov maďarskej národnosti. V meste s rastúcim počtom obyvateľov však podiel maďarského obyvateľstva do roku 1991 klesol (Maďari tvorili 4,6 % z celkového počtu 442 000 obyvateľov).
Československí legionári obsadili Pozsony (Prešporok) 1. januára 1919. Nová brachiálna moc, ktorú väčšina obyvateľov prijímala s antipatiou, si čoraz viac upevňovala svoje pozície. Akýmsi vyvrcholením tohto procesu bola tragická udalosť známa ako „krvavá streda“ alebo „bratislavská streľba“. Dvanásteho februára 1919 spustili legionári paľbu do obyvateľov – prevažne Nemcov a Maďarov –, ktorí pred Starou tržnicou (vtedajšou Mestskou tržnicou) demonštrovali (aj) proti obsadeniu mesta. Pri streľbe prišli viacerí o život a mnohí sa zranili…
Iredentistická pohľadnica z obdobia maďarskej revízie. Zbierka: Peter Martinko
V zmysle Prvej viedenskej arbitráže z 2. novembra 1938 veľkú časť územia južného Slovenska, obývaného maďarským obyvateľstvom, pripojili k Maďarskému kráľovstvu, avšak Bratislava aj naďalej zostala hlavným mestom Tisovho Slovenského štátu.
Vysídlení bratislavskí Maďari v Petržalke
Po 2. svetovej vojne sa Československo v duchu kolektívnej viny a Benešových dekrétov snažilo o likvidáciu nemeckej a maďarskej komunity. Významnú časť bratislavských Maďarov a Nemcov deportovali alebo vysídlili a uplatnili proti nim aj ďalšie odvetné opatrenia. V Petržalke (maď. Ligetfalu, nem. Engerau) sa po 2. svetovej vojne museli zdržiavať v osobitných internačných táboroch.
Ulice a námestia Bratislavy
Vrcholným obdobím „maďarskej Bratislavy“ bolo polstoročie rakúsko-uhorskej monarchie, najmä však prvé roky 20. storočia. Vtedajšie rozvojové investície, budovy, pamätníky, novozaložené alebo pretransformované inštitúcie, organizácie, spolky integrovali pohraničné nemecko-maďarsko-slovensko-židovské mesto do rodiaceho sa maďarského národného štátu.
Pontónové kúpalisko na petržalskom brehu Dunaja na prelome storočí
Tento rozmach podnecoval maďarskú elitu v Bratislave k tomu, aby všetkými možnými spôsobmi posilňovala maďarský charakter mesta. Pri budovaní nových štvrtí a ulíc sa snažili časť verejných priestranstiev pomenovať po významných maďarských osobnostiach, napríklad: Kossuth Lajos tér (pôvodný názov: Sétatér, súčasný názov: Hviezdoslavovo námestie), Deák utca (pôvodný názov: Nyerges utca, súčasný názov: Sedlárska ulica), Gróf Andrássy Gyula utca (pôvodný názov: András utca, súčasný názov: Gorkého ulica), Batthány Lajos part (pôvodný názov: Dunaquai, súčasný názov: Rázusovo nábrežie), Szilágyi Dezső utca (pôvodný názov: Hosszú utca, súčasný názov: Panská ulica), Erkel Ferenc utca (súčasný názov: Timravina ulica).
Mapa Bratislavy v roku 1905
K podobným zmenám dochádzalo aj v spojitosti s pamiatkami. Obraz mesta z tohto obdobia sa zafixoval do maďarského kolektívneho povedomia a v pomerne nostalgickej podobe (najmä v Maďarsku) v ňom žije dodnes, ovplyvňujúc blízky vzťah Maďarov k hlavnému mestu Slovenska. A hoci tento proces koncom 1. svetovej vojny prerušila zmena mocenských štruktúr a vystriedal ho nový, (česko)slovakizačný prerod, jeho stopy sú v Bratislave sporadicky viditeľné dodnes.
Liatinové kanalizačné poklopy s maďarskými nápismi „VÁROSI VÍZMŰ“ (Mestská vodáreň) a „POZSONY VÁROS MŰVEI“ (Vodárne mesta Bratislavy) môže pozorný chodec objaviť v uliciach mesta dodnes.
Čoraz silnejšia vlna osídľovania spôsobila v Bratislave aj zmenu etnických pomerov. V dôsledku toho vedenie mesta v roku 1933, na základe výsledkov sčítania obyvateľov, vydalo nariadenie, aby sa v úradnom styku používali už len štátny jazyk a nemčina. Následne väčšinu maďarských tabúľ a nápisov v maďarskom jazyku z verejných priestranstiev odstránili.
Zachovaný starý trojjazyčný nápis v Bratislave
Mestský národný výbor v Bratislave vo svojom uznesení zo 7. decembra 1945 schválil premenovanie všetkých ulíc, ciest, honov a tabúľ nazvaných po Nemcoch, Maďaroch a kolaborantoch. Nariadil, aby boli tieto nahradené vhodnými slovenskými alebo slovanskými názvami.
OZ BArožky
Získajte pravidelné informácie o Bratislavských rožkoch emailom
Podporili nás
Podporte záchranu vzácnych dokumentov, rodinných fotoalbumov, kníh, fotografií a pohľadníc, záchranu atmosféry trojjazyčného mesta Pozsony/Pressburg/Prešporok.
Členom občianskeho združenia sa môže stať jednotlivec, alebo organizácia po vyplnení a zaslaní žiadosti o členstvo.
Inzerujte na našej stránke!