;)
Jeden obyčajný dom: Spomienky z Račianskej ulice 41
1. apríla 2023
Je vám dom na fotke povedomý? Napadlo niekomu cestou za svojimi radosťami či starosťami v linkách MHD, napríklad v električkách 3, 7, alebo dnes už zrušenej päťke, kto žije za jeho oknami? Alebo vo vedľajšom dome? Aké osudy poznačili dom č. 41 a jeho obyvateľov?
Je to síce obyčajný, ale podľa mňa trochu neobyčajný dom plný zážitkov a aj príbehov. Napíšem teda, čo si pamätám o dome a okolí. Nemám dokonalú pamäť, ale pokúsim sa napísať, čo si o dome a jeho okolí pamätám.
Spomeniem aj jedného známeho režiséra, ktorý tam krátko žil, ale ktorého som osobne nepoznal, pár slov venujem aj známym hereckým sestrám, ktoré nám prerušili hru Soritas, napíšem aj o jazde na detských bicykloch do Senca a späť s Mekym Žbirkom, o stolnom futbale, ktorý sa však nehrá na stole, o susedných Legiodomoch, o Čapajevovi, o dobrom jogurte. Niečo pridám o tajných zákutiach susednej Krajskej správy ministerstva vnútra, o tamojšom kine…
Dušan Pagáč (ročník 1952) pred domom na Račianskej 41. (Foto: Braňo Bibel)
Ulica, kde sídli náš starý dom, mala viac názvov: Račišdorfská a Račianska cesta, Februárového víťazstva, a dnes je to Račianska ulica. Dom na Račianskej ulici č. 41 stával osamote kúsok od Legiodomov. Tie postavili približne v rovnakom čase ako tento dom začiatkom 30. rokov minulého storočia. Smerom do Rače boli už len záhrady, vinohrady, továrnička na spracovanie konope, v miestach, kde je dnes Zváračský ústav a Ministerstvo spravodlivosti boli skladiská zemiakov tzv. krechty. Ďalej bol strojový mlyn zo silom, ktorý tam ešte stojí, za ním čokoládová, do ďaleka voňajúca továreň Stollwerck. Dlho, dlho nič a potom Dynamit Nobel. Električkovú trať zbudovali, aby zamestnanci Dynamitky chodili načas do práce. Dynamitka bola na okraji Bratislavy. Trať je v prevádzke najprv ako jednokoľajka s obmenami viac ako 100 rokov. Pred Dynamitkou bol Biely Kríž a Gaštanový hájik. Tam mala električka konečnú. Odtiaľ chodili autobusy do Rače. Výlet z mesta do Rače bola vtedy poldňová záležitosť. Oproti nášmu domu bol obchod so železom bývalý FOŽ s bytovkou. Za FOŽ-kou sa rozprestieralo rozľahlé koľajisko Filiálky, významného prekladiska tovaru pre spomínané firmy, ktoré mali z koľajiska odbočky do svojich objektov. Raritná koľajová odbočka viedla do Siemensky kúsok od stanice Filiálka. V oblúku koľají bola len jedna koľaj, vnútorná, vonkajšie kolesá vagónov sa kĺzali v oceľovej drážke. Smerom do mesta bolo Račianske mýto, Blumentál a centrum mesta.
Dom patril JUDr. Gejzovi Pogányimu, ktorý pôvodne obýval prvé poschodie. Bytový dom mu samozrejme štát odobral a spravovala ho domová správa. Jeho byt rozdelili na dve bytové jednotky. V jednom z tých bytov s manželkou, pani Magdou dožili. Boli starí Bratislavčania, zdravili sme ich „čókolom“ a „kezitčókolom“. Pán s rovným držaním tela pôsobil prísne. Mali syna, veľmi slušného pána, ktorý za nimi občas prišiel z Viedne. Peknou slovenčinou sa zdravil so všetkými nájomníkmi. Vo Viedni pôsobil ako novinár. Pamätám si jeho syna Mikiho. Rozdával nám žuvačky, ktoré u nás ešte vtedy nepredávali. Také malé, poduškovité. Na druhom poschodí žil pán s drevenou nohou, asi vojnový invalid. Chodil s veľkým hrmotom po točitom schodisku, ktoré zručne zdolával vďaka zábradliu a čakanu v druhej ruke. Maľoval pekné obrazy. Býval tam aj pán, ktorý zdravil každého „dobrý den přeji“ a „nazhledanou“. Bol samozrejme Čech. Vtedy sa zdravilo. Zďaleka. Susedov a ľudí, ktorých rodina poznala tiež. Keď som niekoho nepozdravil, mama sa to dozvedela pri nákupe v obchode. „Pani, ten váš chlapec ma nepozdravil!“ Tak bolo doma dohováranie.
Autor vo veku 4 – 5 rokov. Fotené pri drevenom prašiaku na dvore za domom. V pozadí budova dnešného Policajného prezídia. (Foto z rodinného albumu Dušana Pagáča)
Dušan Pagáč na približne rovnakom mieste, ako bola pred 65 rokmi fotená jeho detská fotka. (Foto: Braňo Bibel)
Popis nášho bytu na prízemí
Bránou z ulice, ktorá sa na večer ešte zamykala, sa išlo do dlhého podbránia, chodby vhodnej aj na hry deciek v zlom počasí. Byt na prízemí mal vchod vedľa schránok. Vošlo sa do predsiene, vpravo boli dve izby do ulice, rovno bola kúpeľňa, pri nej WC a vľavo sa vchádzalo okolo špajzky do kuchyne. Pri kuchyni bola učupená malá izbietka, to pre slúžku, ako bývalo niekedy zvykom. Kuchynské okno do dvora, za ním boli záhrady. Každý nájomník v dome mal pridelený kúsok svojej záhradky. Vstupovalo sa tam cez poloblúkovú konštrukciu, ktorú obrastali nádherné, bordové ruže. Ranné slnko odrážalo tú úžasnú farebnosť do vnútra kuchyne bytu na prízemí. Na pár desiatok minút bolo v kuchyni bordovo. Náš tato mal v dome prenajatý priestor, kde mal ako živnostník malé krajčírstvo. Zamestnával aj niekoľko pracovníkov. Nový režim veľmi nepodporoval živnosti, tak prevádzku prevzal Vzorodev, kde tato pokračoval ako zamestnanec. Dnes je tam stávková kancelária. Mama bola domáca. Mala čo robiť s výchovou troch synov. Na konci vstupnej chodby bola brána do veľkého dvora a vchod na schodisko vtedy štvorposchodového domu. Na dvore vpravo v kúte sa nachádzal jednoizbový domovnícky byt s výhľadom na dvor, kde sa hrávali deti z domu. Nemsabad! Nemsabadčinálny! Nepančuj! To bolo odtiaľ často počuť, keď deti robili veľký hluk, alebo zbytočne púšťali vodu z hadice.
Pohľad na obidva byty, kde som žil zo zadnej strany, v rohu domovnícky bytík. (Foto: Braňo Bibel)
Ale tetuška a báčinko, ako sme volali po maďarsky hovoriaci domovnícky manželský pár, boli zlatí. Tetuška bola skvelá kuchárka. Jóži báči bol manuálne zručný, mal doma v šuplíku starodávne náradie aj malú ručnú vŕtačku s kľukou a vedel všetko opraviť. Ako domovníci tam žili odnepamäti, zamykali a odomykali bránu, upratovali vchod a nosili pánovi Gejzovi drevo a uhlie z pivnice do bytu na prvom poschodí. Rodnú reč mali maďarskú, ale po slovensky vraveli dobre. Všetci ich oslovovali tetuška a báčinko. Dlho bol pri vchode aj zvonček, taký guľatý, bakelitový s nápisom „Domovník“. Kúrili sme uhlím. Teda mama kúrila. Tato sa o chod domácnosti nemusel starať, pretože mal zdravotné problémy a mal za sebou niekoľko operácií. V pivnici bola zásoba uhlia v pivničnej kobke. Mama nosila drevo a uhlie z pivnice a udržiavala riadne teplo v byte. Prízemný byt bol odspodu studený. Ale zima nám nikdy nebolo. V izbách kachle Klubovky, milo hriali ružové teplo.
Na kúpanie bol v kúpeľni bojler na uhlie, drevo. Mama právala vo vani, zohnutá, zhrbená. Používala, ako vtedy väčšina žien, vlnitú, plechovú dosku – rumpľu opretú o bok vane. Bielizeň mydlila vlastnoručne vyrobeným mydlom. Onedlho jej pribudol pomocník. Malá skrinka na kolieskach, zvnútra oplechovaná. Dole, vo vnútri na boku malé koliesko, ktoré sa pri praní točilo, to bola vtedy moderná práčka. Bielizeň sa zaliala príslušným množstvom horúcej alebo vlažnej vody, nastrúhalo sa tam mydlo (to domáce) a zapol sa gombík. Jeden program. Výborná pomoc pre mamu. Po praní žmýkala opraté nad vaňou. Voda s mydlinami sa vybrala z práčky aj z vane a použila sa neskôr. Mama s ňou umyla schodisko. Obliečky na posteľnú bielizeň škrobila vo vani. Voňalo a svietilo to belobou. Na umývanie riadu mama zohrievala vodu na plynovom sporáku a po vytiahnutí dvojdrezu spod stola, teplú vodu liala do jedného z dvoch vajlingov. Do druhého vajlingu odkladala umytý riad, ktorý sme jej pomáhali utierať.
V bráne domu na Račianskej 41. (Foto: Braňo Bibel)
Bielizeň vešali nájomníci domu na veľkom dvore. Do nášho bytu prenikal zvonku hluk premávajúcich električiek a navyše sme mali takmer pod oknom zastávku. Po koľajach jazdili vtedy staré typy električiek, ktoré pri brzdení používali spätný chod motora. Pri brzdení vydával elektromotor hučivý zvuk. V noci výrazný. Potom sprievodca vo vozni potiahol za kožený remeň, ktorý bol pod strechou a tým zacengal na znamenie, že vodič môže odísť zo zástavky. Cing-cing.
A milý vodič mal pri nohe ďalší mučiaci nástroj. Veľký pedál. Šliapol naň a tak zaznel ďalší zvonec ako kling-klang, že sa elina pohýňa aby všetci okolo vedeli. To ako keby ste si dali na hlavu plechový lavór a buchli po ňom žufankou. Kling-klang! Novšie električky potom už len cŕngali. Cŕŕŕn. Už ako dospelý som sa raz viezol v aute, v ktorom mal jeho majiteľ namontovaný takýto cengáč z novšej električky. Neviete si predstaviť ako odskakovali ľudia nabok, keď som s ním len tak na skúšku zacengal na bočnej ulici, kde nikto nepredpokladal električku!
Keď bol vlhkejší vzduch, zaznieval k nám na dvor zvuk hlásenia z ampliónov rušňového depa, kde dispečer hlásil ampliónom, kam majú presúvať vagóny a rušne. Neviem, ako to presne bolo, ale hlásenie znelo asi takto: „Fero, potáhni na bočnúú!“ alebo: „Trišestosmička presun sa na sedmičku!“ a podobne. Tak sa to ozývalo v uliciach.
Z dvora viedli schodky cez oblúkovú bránku do záhrad. Tie sa rozprestierali skoro až po dnešnú Pioniersku ulicu. Záhrady susedili s vtedy novou, tajomnou budovou Krajskej správy Ministerstva vnútra. Šuňavcova ulica, ktorá je dnes vedľa nej, bola vtedy len poľná cestička. Môj najstarší brat, vo veku zväzáckom, tínedžerskom, dostal raz od rodičov za úlohu schovať sa na mieste, na ktorom tušili príchod zlodejov. Tí chodili na hrozno cez plot. Kritické miesto bolo priamo pod oknami veľkej budovy VB, kde zrejme vtedy prebiehali vyšetrovania typu „Plesk, plesk! Podpíš, že sme ťa nebili. Nepodpíšeš? Plesk!“ Možno to tak nebolo, ale krik odtiaľ bolo počuť. Na VB si všimli, že sa niekto skrýva pod oknami. Milého brata si prišli vyzdvihnúť a vyšetrovali, prečo načúva pod oknami. Nakoniec ho však samozrejme museli prepustiť. Dlho sa to v rodine spomínalo, no bratovi z toho zážitku nikdy nebolo do smiechu.
Dom Račianska 41 stál vždy osamote asi 100 m od Legiodomov smer Rača. Začiatkom 50. rokov postavili vedľa veľkú budovu dnešného Policajného riaditeľstva. Po nej následovala prístavba vedľajších bytoviek od Račianskej č. 35, kde sa prisťahovali okrem iných aj Žbirkovci, až po Račiansku č. 43. To prinieslo starému domu výhody, zaviedlo sa ústredné kúrenie a teplá voda. Pribudli bytovky na Americkej, Ľublanskej a Sibírskej ulici.
Keď postavili bytovky na Americkej, Šuňavcovej a Ursínyho, vznikol za naším domom nový dvor. Nové ulice spolu s Legiodomami ohraničovali dvor z obidvoch strán.
Vždy som si myslel, že názvy ulíc v okolí vznikli až po postavení sídliska. Ale ako som neskôr zistil na mapách z roku 1940, ulice Americká, Ľubľanská, Sibírska, Ukrajinská, Piešťanská, Kyjevská, Čajakova, kde som sa ako chalan pohyboval, boli už vtedy na mapách Bratislavy. Známa Pionierska ulica sa objavila na mape v roku 1958.
V zime mala vtedy málo frekventovaná Februárka pre nás jednu výhodu. Keď začalo snežiť, istý čas jazdili autá a pekne utláčali sneh na vozovke. A my hurá, namontovali sme si harifáky. Pre neskôr narodených: harifaksne, alebo harifáky sú korčule na kľúčik, vyhľadajte si to v Googli, je to sranda. Potom systém Chaplinov rozbeh a paráda! Pár metrov som nedzingol! Pokus-omyl. Stále sme od nich hľadali kľúčik. Normálne sme tam hrali aj hokej! No keď sme počuli, že sa blížia nákladiaky so škvárovým posypom, ktorý za jazdy rozhadzovali chlapi stojac na korbe lopatami (!!!) išli sme si domov pre mastný chleba a šmýkalo sa ďalej. Posyp-neposyp. Skúsili by ste tam dnes niečo podobné. Do pár minút je po vás.
Legiodomy a Armatúrka, v ktorej sme sa hrávali, keď ju búrali, na fotke odfotenej približne z nášho starého domu. (OZ Bratislavské rožky, zbierka J. Horváth)
Soritas a sestry Vášáryové
Keď počasie nedovolilo hrať sa vonku, zišli sa deti z vchodu pod bránou a hrali sa, napr. Soritas. Minifutbal s tenisovou loptičkou na jeden dotyk. Ale chytá sa na jednej nohe!!! Tak zneli pravidlá. Za chrbtom som mal vchodovú bránu, ktorú som bránil, rovesník Igor mal za sebou bránu do dvora. Raz kopal jeden, po ňom druhý. Zrazu som počul, ako niekto chce ísť do brány a stláča kľučku. Igor priskočil, vidiac cez sklo kto ide, chytil kľučku zospodu a zaprel ju.
Vonku pred dverami sestry Vášáryové. „Otvor!“ kričali na Igora. Ten sa uškŕňal. Obe už vtedy známe herečky sa paprčili. Igor pustil kľučku a zmizol po schodoch domov. Sestry otvorili, zagánili na mňa, ako keby som za to mohol. Hanbil som sa. Aj za toho tiežkamoša.
Obe potom išli na I. poschodie, kde jedna z nich bývala v podnájme, predtým tam býval ako študent pán Vajdička. V izbietke pre slúžku. U pána domáceho.
Nové bývanie na I. poschodí
Po smrti pána domáceho a rozdelení veľkého staromestského bytu na dve bytové jednotky sa naša rodina presťahovala do rozdeleného bytu na I. poschodí. Vtedy už bolo v dome ústredné kúrenie a teplá voda. Vždy, keď sme chodili okolo iných domov a videli, ako ľudia v nich majú v zime ľahšie oblečenie, závideli sme im. Už nemusíme. Máme teplučko. Do bytu sa vchádzalo cez dlhú presklenú pavlač. V „novom byte“ bola veľká kuchyňa, vtedy ešte s veľkou kachľovou pecou. Ku kuchyni priliehala izbietka slúžky a celkom veľká špajza. Izbietka sa stala tatovou krajčírskou dielňou. Byt mal ešte veľkú predsieň so vstavanými skriňami až po strop, kúpeľňu a dve izby obrátené na Račiansku. Stropy vysoké 3,7 m. Keď sme sa presťahovali na 1. poschodie, dali naši pec zbúrať a nainštalovali nám plynový sporák. Po predošlých nájomníkoch ostalo v malej izbietke veľa kníh.
Patrí sa niečo spomenúť o domoch v susedstve
Štyri veľké, majestátne mestské bloky Legiodomov stáli odjakživa v našom susedstve, pár desiatok metrov od nás. Navrhli ich slávni architekti Jurkovič a Pacl v 20. rokoch minulého storočia. Prezradil mi to internet. Možno práve v tých rokoch dal postaviť náš domáci, JUDr. Pogányi, obytný dom na Račianskej 41. To neviem presne určiť. Od malička som chodil okolo Legiakov, ale aj do ich prízemných priestorov.
Mliekareň
V prvom bloku na Račianskej ulici bola tradičná mliekareň, kde to bolo cítiť bryndzou, syrmi a inými mliečnymi výrobkami. Mliekareň mala svoj odér. Predavačky v bielych plášťoch ponárali do 25-litrových hliníkových koniev pozinkované odmerky a naberali mlieko. „Pol litra, mne liter a pol,“ pýtali si ženy. Predavačky naliali každej mlieko do prinesenej nádobky, konvičky, u nás sme to volali hamplička, podľa otcovho rodiska v Lubini. S hrkotom potom odmerku zavesili do hrdla veľkej konvy. Prázdne konvy od mlieka stávali potom na chodníku pred mliekarňou, kde ich skoro ráno vyzdvihli mliekari na veľkých autách Škoda RND, tiež s príslušným hrmotom. Kupoval sa ešte jogurt s lekvárom, ktorý bol naspodku v malej sklenej nádobke. Bola zálohovaná. Jogurt sa otváral odlúpnutím kúska staniolu. Zajedal sa karlovákom, sladkým rožkom, prípadne lupákom. Kto nevie, čo bol lupák, vtedy nežil. Taký jogurt sa už nevyrába. Ani karlováky. Ani lupáky. Jahodový lekvár naspodku bola cieľová prémia.
Dnes už zrušená krčma Beseda. (Foto: Braňo Bibel)
Krčma Beseda
Na boku prvého Legiaku, na Ursínyho ulici, bola legendárna krčma, pohostinstvo, malo to rôzne prívlastky, ale pre všetkých to bola Beseda. Keď som na strednej škole novým spolužiakom objasňoval, kde bývam, tak chvíľu počúvali môj opis okolia a skoro každému sa vyjasnila tvár. Á ty bývaš pri Besede! A to sa mi stávalo aj na vojenskej službe ďaleko na východe Slovenska. Beseda! Viem, poznám! Tam bývaš? Svet je malý. V Besede bol vždy frmol. O štamgastov nebola núdza. A dobré pivko nikdy nechýbalo. Deti čakali s džbánkami na to, až im do nich načapujú zlatý mok pre tatkov. Bol tam výčapník, známy tým, že na jednej ruke mal len dva prsty, čo mu vôbec neprekážalo pri práci. Sudy s pivom vozili nákladiakom z pivovaru Stein, hovorovo Štajn. Na chodníku pred krčmou otvorili veľký dvojitý poklop, chlapi z auta tam zhodili najskôr veľký tlmiaci handrový vankúš a drevený sud piva letel za ním do pivnice s veľkým žuchnutím. Plný sud trochu zapraskal a už ho gúľali ďalej do pivnice, kde musel pár hodín odstáť.
Kultúrne stredisko
Na rohu vedľa Besedy bolo Kultúrne stredisko. Tam, pred rohom, predával dlhé roky čerstvú zeleninu priamo z káričky bodrý Bulhar, ujo Cvetko. A keď sa pominul, pokračovala teta Cvetková. Dochádzali sem až z Vrakune. Česť ich pamiatke. Veselí, príjemní ľudia. Ich redkvička bola nezabudnuteľná. A na nároží budovy bol veľký amplión miestneho rozhlasu. Nepamätám si, či niekedy fungoval. Na Veľkú noc, keď išli pripití pubertiaci okolo, hádzali doň farebné vajíčka, čo vyšibali. Čo mali s nimi iné robiť? A v miestnosti hneď vedľa Besedy premietali obyčajnou premietačkou filmy vtedy veľmi obľúbené. Chaplinovky, Frigovky. Nátresk bol však vždy na staré sovietske filmy. O Čapajevovi. To bola vtedy chlapčenská legenda zarovno s Jánošíkom. V malinkej kinosále natrieskané. Na plátne útočia zlí na báťuškovu eskadrónu. Báťuška útočí! Jednou rukou šibe bičom, druhou kosí z guľometu Maxim tých zloduchov. Počkať, on strieľa smerom dozadu, takže neútočí, on ustupuje! Ale to je jedno. Keď sa Bieli nechajú postrieľať, ich vec, hlavne že báťuška žije. Záber na množstvo jazdcov na koňoch, šibrinkujúcich krivými šabľami, ktorí sa objavia ako zázrakom a z bokov narážajú na Bielych. Našííí! Našííí! V kinosále vypukla všeobecná úľava a eufória. Zachránili nášho báťušku. Bielych, teda bielogvardejcov, všetci v kinosále nenávideli ako Apači Kiowow. Keď v najnapínavejšom okamihu filmu zrazu plátno obelelo, mohol padnúť dom aj s vedľajšou Besedou. „Čo jééé?“ nechápali diváci zahľadení do strieľajúceho Čapajeva. Zrazu ho nebolo. „Mením kotúč,“ hlásil premietač. Práve teraz!!!
Za kinosálou bola miestnosť, kde boli občas bábkové predstavenia vtedy s obľúbeným Gašparkom. Neskôr tam bola moja obľúbená Verejná knižnica. V bloku hore na Ursíniho ulici si pamätám na pekáreň, ktorú ste cítili už zďaleka. Cez okienka bolo vidieť príčinu tých neskutočných voňavých pôžitkov. Nádherné, veľké vianočky. Také už nebývajú. V Legiodomoch bolo množstvo bytov, mal som odtiaľ veľa spolužiakov, pozdravujem ich týmto, pokiaľ to čítajú.
Lavička Mekyho Žbirku v Parku na Račianskom mýte. (Foto: Braňo Bibel)
Meky
S Mekym Žbirkom som vyrastal a prežil s ním plno detských dobrodružstiev. Vždy som sa tešil, ako si spolu po rokoch zaspomíname. Žiaľ, nikdy k tomu nedošlo. Len raz sme sa letmo pozdravili pred Štúdiom L+S. Meky mal svoj hviezdny život, časovo náročný, žil v Prahe. Spomienky na neho sú spomienkami na to ako výborne hral hokej s loptičkou na dvore, (niekedy sa pripojil aj pán Golonka – býval na našom dvore) futbal, stolný futbal, ale ten sme hrali na koberci, kde jeho rýchloútoky každého deptali. Spomienky na Mekyho sú aj spomínaním na našu spoločnú jazdu na bicykloch Pionier do Senca a späť, bez toho aby sa nám niečo stalo. Na nahánačky po pivniciach, bezstarostné vysedávanie na múrikoch. Bolo veselo, smiali sme sa všetci. Nuda nebola nikdy. Keď som na dvore chýbal, Meky vedel, čo treba. Prišiel pod naše okná a zakričal na moju mamu, aby ma pustila von. Zavolala ho hore k nám a ponúkla ho nejakým koláčom, čo u nás nikdy nechýbal. A tak sa išlo. Moja mama ho volala Mirko. Mekyho jeho mama volala Mirruó, nezaprela anglickú výslovnosť. Mňa ponúkala čipsami, ktoré vtedy nerobil nikto, len Mekyho anglická mama.
Miesto na našom dvore, kde stáli lavičky, tu Meky naozaj začínal s hraním na gitare. (Foto: Braňo Bibel)
Krajská správa ministerstva vnútra
Mama sa zamestnala vo vedľajšej rozľahlej budove Krajskej správy ministerstva vnútra. Skratkou KSMV. Zamestnala sa tam najskôr ako pomocná kuchárka, ale časom viedla prakticky celú prevádzku kuchyne. Denne mali aj vyše 400 stravníkov. Ja som tam chodil normálne cez vrátnicu ako domáci. Vrátnici, službukonajúci príslušníci VB pri vchode, mamu poznali, tak stačilo povedať jej meno a už ma rýchlo hnali cez vstupné dvere, aby ma nikto nevidel.
Mama im na oplátku pri výdaji stravy šupla nejaký ten knedlík navyše. Nešiel som ďalej cez veľkú jedáleň ale cez dvor, dozadu k zadnému vchodu do kuchyne. Tam ma posadili do šatne, kde už čakalo jedlo, ktoré mi mama poslala. V tej veľkej budove je okrem veľkej telocvične aj normálne kino s balkónom. Tam premietali v 60. rokoch filmy, ktoré potom išli do distribúcie. Asi tam zasadala nejaká schvaľovacia komisia. Vstup bol na služobný preukaz zamestnanca ministerstva vnútra. A aj pre syna pani kuchárky. Stačilo povedať jej meno a služba pri vchode mávla rukou. Videl som tam množstvo filmov. Aby som nezabudol, v objekte je aj väznica. Tam som však radšej nešiel skúšať šťastie.
Rok 1968
21. august 1968. Jeden z najhorších, najpotupnejších dní v dejinách Československa. Bol som vtedy v prvom ročníku priemyslovky. Rodičia ma zobudili skoro nadránom. Počuli už z diaľky hluk tankov, ktorý si pamätali z 2. svetovej vojny. Onedlho hluk prešiel do hukotu, v kuchyni sa triasli hrnčeky. Rodina vyšla na pavlačový balkón. Tanky išli dolu vedľajšou Šuňavcovou ulicou. Jeden za druhým, vežami s kanónmi mierili do dvora. Tato pustil rádio. „Vojská Varšavskej zmluvy dnes nad ránom…“ Prvý tank zastavil na rohu susednej policajnej budovy. Obkolesená bola tank za tankom celá budova ministerstva vnútra. Tankisti nevystúpili. Cez optiky kanónov sledovali zvnútra tankov okolie. Ktovie, či mali vtedy aj nabité kanóny. Ako neskôr vysvitlo, ruskí vojaci ani nevedeli, kde sú. V ktorom štáte. Ale vedeli, že je u nás kontrarevolúcia. Stáli tam niekoľko dní. Ľudia z okolia im dávali na tanky nejaké jedlo. Tí, čo sa odvážili vyliezť, museli čeliť otázkam miestnych. Kto to zažil už to nechce viac zažiť.
28. marca 1969 bol hokejový zápas, v ktorom hokejisti ČSSR zdolali ZSSR 4:3. Po zápase vypukli v uliciach Československa búrlivé oslavy. Kedže vo vedľajšom vchode, vtedy ulici Februárového víťazstva č. 39 býval pán Golonka, ktorý nemalou mierou prispel k víťazstvu nad hokejovým družstvom ZSSR, zažila ulica neuveriteľný sprievod, aký človek zažije málokedy. Dav ľudí idúci do centra mesta, zastavil pred vedľajším vchodom, kde na balkóne stála pani Golonková a skandoval: „Nech žije Golonka!!!“ V rukách držali identifikačné tabuľky z električiek 4 a 3, ktoré znázorňovali našu senzačnú výhru. Všetci sme boli v oknách a tešili sme sa s nimi. Bola to trochu aj satisfakciu za okupáciu.
Dvor, kde sa hrali hokejové zápasy, vtedy bez áut. (Foto: Braňo Bibel)
Ako stredoškolák som sa potom zaujímal viac o dievčatá ako o chalanov na dvore. Chodilo sa na korzo. A na dvore, ktorý bol vždy bez stromov, začali zdvíhať koruny zasadené stromčeky, dnes sú z nich veľké stromy. Tak sa aj z chalanov stali muži, otcovia, dedkovia. Dnes je dvor plný parkujúcich áut. Genius loci dvora zanikol. Som rád, že som náš dvor v detstve zažil. Krásne detstvo.
Chalani a baby s nášho dvora, pozdravujem vás.
Dušan Pagáč
Autor je absolventom Strednej priemyselnej školy strojníckej na Palisádach. Väčšiu časť života pracoval ako automechanik. Žije s manželkou v Bratislave a zaujíma sa o históriu, literatúru a hudbu.
Získajte pravidelné informácie o Bratislavských rožkoch emailom
Podporili nás
Podporte záchranu vzácnych dokumentov, rodinných fotoalbumov, kníh, fotografií a pohľadníc, záchranu atmosféry trojjazyčného mesta Pozsony/Pressburg/Prešporok.
Členom občianskeho združenia sa môže stať jednotlivec, alebo organizácia po vyplnení a zaslaní žiadosti o členstvo.
Inzerujte na našej stránke!