;)
Páter Scherz, otec chudobných
26. októbra 2018
Rodina Scherz patrila v prvej polovici 19. storočia k majetkovej elite mesta Prešporok. Zakladateľom obchodníckej rodiny a prvým členom etablovaným v Prešporku bol Filip Scherz de Vaszója ( 1778 – 1857), obchodník so špecerajným tovarom. Vlastnil obchod s firemným štítom U modrej gule (na Suchom mýte č. 9), ďalší obchod na Ventúrskej ulici, domy na Panenskej, Obchodnej a na Suchom mýte.
Rodina prešporského obchodníka Filipa Scherza.
Zdroj: https://www.webumenia.sk/dielo/SVK:TMP.28
Filip Scherz de Vaszója bol dvakrát ženatý. Z prvého manželstva sa mu narodili traja synovia, z druhého deväť detí. Páter Karol Scherz (1807 – 1888) bol syn z prvého manželstva predurčený na kňazskú kariéru. V ľudovej tradícii obyvateľov Zuckermandla, kde pôsobil ako kaplán 23 rokov, bol nazývaný „otcom chudobných“. Už počas života sa vytvorila okolo pátra legenda a neuzatvorila sa ani jeho dramatickou smrťou (zranili ho splašené kone na Špitálskej ulici) a rovnako dramatická bola aj posledná rozlúčka s ním na Ondrejskom cintoríne.
Smútočné oznámenie pátra Scherza, 1888. Zdroj: Múzeum mesta Bratislavy
Dôverne oslovovaný všetkými „papa Scherz“ bol osobnosťou obklopenou gloriolou romantického vzťahu. Podľa legendy mu rodina v mladosti nedovolila vzťah s milovanou dievčinou z meštianskej rodiny Máriou Teréziou Litzenmayerovou. Po prekonanej chorobe sa rozhodol ísť študovať teológiu a jeho milá vstúpila do kláštora alžbetínok (niekedy sa uvádza aj kláštor uršulínok). Počas revolučných rokov (1848) sa na základe neoverenej správy z Vatikánu o možnej ženbe kňazov rozhodol realizovať svoj nenaplnený vzťah. Uniesol svoju milú z kláštora a zosobášil sa s ňou. Po zistení, že išlo o nepodloženú fámu, žila jeho manželka s deťmi v dome jeho otca Filipa na Suchom mýte a vychovávala dve spoločné deti. Po smrti pátra Scherza vstúpila Mária Terézia Litzenmayer do kláštora Notre Dame, ktorému zanechala celý svoj majetok. Čo z toho je legenda a čo realita? Objasniť nám to môžu len archívne dokumenty, genealogické pramene a dobová tlač.
Portrét pátra Karola Scherza vo vyššom veku, okolo 1880. Zdroj: Múzeum mesta Bratislavy
Pri 20. výročí úmrtia pátra Scherza (1908) sa rekapitulovali jeho zásluhy na stránkach prešporských novín Grenzbote, Tagblatt, Pressburger Zeitung. Súviselo to s odhalením pamätníka 8. septembra 1908, ktorý mu bol venovaný a umiestnený bol na kostole Najsvätejšej Trojice na Zuckermandli. Priblížili dobrodružné udalosti okolo poslednej rozlúčky s pátrom 21. septembra 1888. Skupina rozvášnených obyvateľov Zuckermandlu pod vedením lodníka Karola Windischa sa pokúšala prostredníctvom mestského kapitána Jána Kozsehuba a mešťanostu Karola Mergla ovplyvniť mestského farára Karola Heilera. Ten nesúhlasil s rozlúčkou v kostole na Zuckermandli a so slávnostným sprievodom na Ondrejský cintorín. Vyhrážali sa dokonca únosom tela pátra. Mestský farár nakoniec dal súhlas. Ostatky boli vystavené v deň pohrebu v dome smútku na Ondrejskom cintoríne. Potom boli prevezené do kostola na Zuckermandli, kde sa s ním rozlúčili jeho farníci. Záverečná rozlúčka bola na Ondrejskom cintoríne. Zádušná omša sa konala na druhý deň (22. septembra) v kostole na Zuckermandli a rekviem v Dóme sv. Martina. Denná tlač priniesla aj základné faktografické informácie o živote pátra: vstup do seminára (1824), štúdium teológie v Györi a Ostrihome, vysvätenie za kňaza (31. január 1830 Györ). V roku 1832 prišiel do Prešporka a pôsobil ako administrátor lazaretu. V rokoch 1849 – 1855 pôsobil ako dómsky kaplán a od toho času až do smrti ako miestny kaplán Zuckermandlu.
Pohľad na kostol Najsvätejšej Trojice na Zuckermandli, po 1908.
Zdroj: Múzeum mesta Bratislavy
Príspevky v tlači poukazovali aj na osobnostný a ľudský profil pátra. V mladosti trpel duševnou poruchou. Poukazovalo sa na emotívne prežívanie nenaplnenej lásky k meštianskej dievčine. Známa bola jeho náklonnosť k voľnomyšlienkárskym ideám i napriek tomu, že bol veriaci a kňaz. Vysoká bola pátrova angažovanosť v starostlivosti o chudobných a bezbranných. Bol priateľom ľudí, ale aj zvierat. Dokladali to príbehy, napríklad poskytol mestskému zbrojnošovi peniaze na kožené opasky pre psov, pretože ich mal uviazané na reťazi. Zachránil sviatosť oltárnu z horiaceho Dómu sv. Martina, keď ho zasiahol blesk a horela strecha v roku 1833. V čase revolúcie v roku 1848, kedy mestu hrozilo odstreľovanie, sa páter Scherz previezol člnkom na druhý breh Dunaja s bielou vlajkou, aby oznámil kapituláciu mesta. V rámci kňazskej služby vykonal 5-tisíc krstov, 5-tisíc svadieb, 7-tisíc pohrebov, a preto si zaslúžil odhaliť pomník. Dobová tlač ale nepotvrdila základnú informáciu z legendy jeho života o jeho tajnej svadbe s milovanou dievčinou.
Slávnosť odhalenia pomníka 8. septembra 1908 organizoval Výbor ľudovej slávnosti pátra Scherza a výstavbu pomníka mal zase na starosti Výbor na postavenie pomníka. Slávnosť sa skladala okrem celebrovania omše, vysviacky práve zreštaurovaného kostola na Zuckermandli aj z odhalenia pomníka od miestneho umelca Aloisa Rigeleho (1879 – 1940). Zaznela skladba Hymnus od skladateľa Ferenca Erkela, ktorú predviedli prešporské spevokoly Liedestafel, Liedesfreude a Liedesfreiheit. Zúčastnení rečníci predniesli chválospevy na jeho život a prácu medzi chudobnými obyvateľmi mesta. Slávnosti sa zúčastnila mestská honorabilita na čele s mešťanostom Teodorom Kumlíkom a za rodinu Scherz major Alfréd Scherz, synovec pátra. Celé podujatie sa skončilo ľudovou slávnosťou, divadelným predstavením Prešporského dobročinného venčeka, kabaretom v Pochopovej reštaurácii na Zuckermandli, ktorá sa pretiahla do rána. Výťažok z tohto podujatia bol venovaný na detský domov na Zuckermandli. Vyšli aj pohľadnice vydané Výborom ľudovej slávnosti pátra Scherza s reliéfom od A. Rigeleho, ktoré fotografoval E. Kozics a tlačil Angermayer. Zverejnené bolo aj finančné vyúčtovanie zbierky na výstavbu pomníka a vyrovnanie výdavkov zhotoviteľom. Zozbieraná suma 1951,25 korún (najviac prispeli vdova pani Ema Simonyi a major Alfréd Scherz) pokryla náklady pomníka (najviac dostali kamenárska firma Mahr a sochár A. Rigele).
Pamätná tabuľa pátra Scherza na Kostole najsv. Trojice v Zuckermandli od Alojza Rigeleho.
Zdroj: Július Cmorej
Archívne pramene (matriky, testamenty, doklady domovskej príslušnosti, daňové knižky) umožňujú predstaviť aj čiastočne „manželku“ pátra Scherza Máriu Teréziu Lintzenmayer (1819 – 1900) a pozmeniť tradovanú legendu. Rodné listy jej detí, dcéry Márie Terézie (1849) a syna Viliama Filipa (1852), ju uvádzali ako slobodnú katolíčku. Dcéra pátra Karola Scherza a Márie Terézie Litzenmayer sa narodila 9. septembra 1849. Dostala meno Mária Terézia. V krstnom liste má zapísaný nelegitímny pôvod. Zomrela pravdepodobne na bližšie neidentifikovanú chorobu okolo roku 1865. Práve po jednej z návštev na jej hrobe sa prihodila tragická udalosť pátrovi na Špitálskej ulici. Syn pátra Scherza a Márie Terézie Litzenmayer sa narodil 1. mája 1852. Dostal meno Viliam Filip. V krstnom liste má zapísaný nelegitímny pôvod, podobne ako jeho staršia sestra. Obidve deti používali priezvisko Mayer.
Deti pátra Scherza – Mária Terézia a Wilhelm Mayerovi, 1856 -1858.
Zdroj: Múzeum mesta Bratislavy
Partnerka pátra Scherza bola členka viacerých náboženských bratstiev. V rokoch 1856 – 57 mala adresu podobne ako jej dve deti, a to v Starom meste č. 54, čo je objekt kláštora uršulínok. V rokoch 1880 – 1888 bývala podľa Pressburger Wegweiser na Suchom mýte 9, čo bol dom Scherzovcov. Účet v sume 458,81 zlatých od Prvej prešporskej pohrebnej služby za pohreb pátra Scherza 21. septembra 1888 prišiel na jej meno a adresu na Suchom mýte. V roku 1891 sa uvádzalo miesto jej pobytu Ružová ulica č. 56 (objekt kláštora Notre Dame). Po jej smrti v roku 1900 testamentárne bola rozdelená jej pozostalosť. Najväčšia čiastka pripadla sirotskému ústavu, ďalej synovi Viliamovi a cirkevným inštitúciám: kláštoru alžbetinok, Notre Dame, kláštoru uršulinok, kostolu sv. Martina, lazaretskému kostolu, kostolu milosrdných bratov, kláštoru františkánov, ale aj kostolu na Zuckermandli. Zaujímavé je zistenie, že na rodných listoch svojich detí je uvádzaná ako Mária Terézia Mayer a priezvisko Mayer preberajú aj jej potomkovia, ale v ostatných dokumentoch Litzenmayer. Pozoruhodné je rovnako aj to, že miesta pobytu, ktoré poznáme zo zachovalých prameňov (kláštor uršulínok, Suché mýto, kláštor Notre Dame) vystupujú aj v legende jej života. Syn pátra Scherza Viliam Filip sa v roku 1892 oženil s Karolínou Eichinger (1866 – 1945). Z manželstva sa v roku 1902 narodila jediná dcéra Alexandrína Mayer. Rodina bývala na Klariskej ulici 18. Viliam pôsobil ako súkromný učiteľ hudby a zomrel 12. apríla 1919. Bol pochovaný na Ondrejskom cintoríne.
Partnerka pátra Scherza Mária Terézia Litzenmayer, po roku 1865.
Zdroj: Múzeum mesta Bratislavy
Pravdepodobne nie celkom dobrovoľné prijatie kňazského stavu spôsobilo, že páter Karol Scherz sa prejavoval ako duchovný výrazne osobitne a nekonvenčne. V spomienkach a publicistike sa oceňuje jeho angažovanosť o chudobných a siroty. Vyznačoval sa vysokou empatiou pre tých najslabších a tým smerom orientoval aj svoje kňazské povolanie. Jeho dobročinnosť pri absencii sociálnych inštitútov saturovala reálne potreby spoločnosti. Široká popularita pátra Scherza medzi obyvateľstvom mesta Prešporka, ale hlavne medzi jeho farníkmi na Zuckermandli, spôsobili vytváranie z jeho činov a postojov legendárne príbehy. Pravdepodobne aj nelegitímny vzťah s M. T. Litzenmayer v rámci vytvárania pozitívneho obrazu vylepšili tajnou svadbou. Zatiaľ sa totiž nepodarilo doložiť matričný údaj o svadbe a krstné listy obidvoch detí uvádzajú ich nelegitímny pôvod. Príbeh vzťahu kňaza a meštianskej dievčiny, narodenie dvoch detí svedčí o určitej akceptácii tohto netradičného modelu v dobovom kontexte. Mária Terézia žila v dome svojho „svokra“ Filipa na Suchom mýte a podľa testamentu mala aj podiel na Scherzovom dedičstve (dom na Suchom mýte č. 9). Jej postavenie teda bolo všeobecne známe, ale verejne nepertraktované. Rodina jej syna Viliama s pietou pestovala a uchovávala odkaz pátra Scherza a aspoň v súkromní si dovolili prihlásiť sa k jeho menu.
Elena Kurincova
Získajte pravidelné informácie o Bratislavských rožkoch emailom
Podporili nás
Podporte záchranu vzácnych dokumentov, rodinných fotoalbumov, kníh, fotografií a pohľadníc, záchranu atmosféry trojjazyčného mesta Pozsony/Pressburg/Prešporok.
Členom občianskeho združenia sa môže stať jednotlivec, alebo organizácia po vyplnení a zaslaní žiadosti o členstvo.
Inzerujte na našej stránke!